Osud v oblakoch

__25__

"Dobre ráno princezná" povedal mi Jace. "Och.. Dobre ráno" povedala som mu tiež. "Pomaly vstaň musíme už sa baliť láska. Najeme sa v aute dobre?" Oznámil mi Jace. "Dobre" povedala som. Ponaťahovala som sa a vyšla som zo stanu. Jace už odkladal naše tašky do auta. "Zlatko a moje oblečenie?" Spýtala som sa. "Vybral som ti nejaké je na tom pni kde sme včera sedeli." Usmial sa na mňa. "Aha, Ďakujem" poďakovala som Jaceovi. On sa na mňa usmial a ďalej nakladal veci. Išla som si pre svoje oblečenie. Jace mi vybral :

Celkom v pohode. Vlasy som si nechala rozpustené. A išla som pomôcť Jaceovi. Za 10 minút sme mali všetko zabalené a uložené v aute. Čakala nás zasa ta nudná a dlhá cesta domov. "Zlatko zastavíme sa na benzínke? Som trošku hladná" Spýtala som sa Jacea. "Jasné." Povedal a usmial sa na mňa Jace. Pozerala som vonku oknom až dokým som nezaspala. Vážne nechápem ako som mohla zaspať keď som pred chvíľou vstávala. Zobudil ma až Jace. "Láska vstávaj. Poď sa najesť." Budil ma Jace a hladkal ma po líci. Ja som sa ponaťahovala a vyšla som. Mala som celé strpnuté nohy takže som ledva chodila. Jace vybral jedlo a my sme si sadli za stôl ktorý tam mali. Dala som si toasty. Jace si dal palacinky. "Dobrú chuť" popriala som mu. "Dobrú chuť princezná" poprial mi tiež a usmial na na mňa. Bol taký cute. Nad mojimi myšlienkami som sa musela usmiať ako slniečko. "Čo ti je smiešne láska?" Spýtal sa ma Jace. "Ale nič." Povedala som a dostala som záchvat smiechu. Jace na mňa len pozeral a ničomu nechápal. "Čo je tu smiešne?" Spýtal sa ma a pozeral na mňa stále tým istým nechápavým pohľadom. To som sa ja začala ešte viac smiať. "Si taký zlatý" povedala som mu a zasa som sa zasmiala. "Och, Ďakujem" povedal Jace a zasmial sa tiež. Po asi ďalších 5 minútach môjho záchvatu smiechu ma už bolelo brucho tak som sa pomaly skludnila. "Zlatik?" Spýtala som sa Jacea. "Áno?" Tiež sa spýtal. "Nemôžme sa zastaviť ešte za mojim ockom? Dlho som ho totiž nevidela" Spýtala som sa. "Jasné. Máme to cestou takže v pohode." Odpovedal mi a usmial sa na mňa. Pomaly sme dojedli jedlo a išli sme späť do auta. O asi pol hodinu sme boli už pred domom môjho ocka. Kľúče schovával stále na jedno miesto takže som si vedela ako otvoriť. Odomkla som dvere a vošla som dnuka. "Oci?" Zakričala som na celý dom. Nič. "Oci si tu??" Spýtala som sa ešte raz a hlasnejšie. Nič. "Jace nieje tu." Pozrela som sa na Jacea s vystrašeným pohľadom. "Neboj sa láska, možno išiel do obchodu" povedal mi Jace a objal ma. "Poď počkáme ho tu." Povedal mi. Išli sme si sadnúť do obývačky. Už sme si stihli pozrieť 3 filmy. A stále neprišiel. "Ja idem do nemocnice. Či sa mu náhodou niečo nestalo." Povedala som a postavila som sa z kresla. "Máš pravdu. Idem s tebou." Povedal Jace. O asi tak 25 minút sme boli v nemocnici. "Dobrý deň. Je tu pán..." nadiktovala som ockove údaje. "Ehm. Je mi ľúto ale váš otec je mŕtvy." Povedala mi recepčná. "Čože?!" Skríkla som a padla som na kolená. Začala som plakať. "Láska noták. Poď ideme domov." Povedal mi Jace. "Jace..." zašepkala som a začala som mu plakať na rameno. On vedel že nemá nič hovoriť a iba ma pevné držal vo svojom objatí. "Dovidenia" povedal a my sme odišli z nemocnice. Stále som plakala. Vošli sme do auta. Jace sa ma snažil utíšiť, vtipkovať ale ja som stále plakala. Až dokým som nezaspala. Zobudila som sa na svojej posteli. Nevedela som ako som sa tu dostala. Asi ma tu odniesol Jace keď som spala. Spomenula som si na mojich rodičov. Začala som plakať. Išla som dole aby som mohla Jacea objať. No nebol doma. Nechal mi iba lístoček : |láska išiel som niečo zariadiť. Prídem tak o 16 tej♡|
Bolo 15:32 a ja som začala plakať krokodílie slzy. Zrútila som sa na zem a plakala som. Hrozne to bolelo. Nikto mi na tomto svete neostal. Cítim sa hrozne. Išla som do kúpeľne. Postavila som sa pred zrkadlo a rozmýšlala či môj život má vôbec ešte zmysel. Zobrala som si do ruky žiletku. V tom vtrhol do kúpeľne Jace. "Čo to??!" Pozeral sa mi na ruku v ktorej som mala žiletku. "Čo robíš láska??!" Kričal ale nie naštvane, vystrašene. "Čo sa stalo?!" Pýtal sa ma otázku za otázkou "Okamžite pusti tu žiletku!" Ja som ju pustila na zem a začala som plakať. Jace ma zobral do objatia. "Láska preboha čo mi to robíš?" Plakal Jace a stále ma držal v objatí. "Ty si sa chcela zabiť?" Plakal stále. Iba som prikývla. Obaja sme stáli v objatí a plakali sme. "Prečo? Ja by som to bez teba nezvládol. Ak by si sa zabila tak by som sa zabil aj ja. Láska si moje všetko. Sľub mi že to neurobíš. Aspoň dokým budem žiť. " Povedal mi a stisol ma ešte viac v objatí. "Sľubujem" povedala som po tichu. "Tak poď." Povedal a ťahal ma do obývačky. "Dáš si čaj?" Spýtal sa ma. Iba som prikývla. Takto prebiehal celí deň.

O 3 dni neskôr. Stále pohľad Sarah :

"Láska? Poď sem." Zavolal ma Jace. "Ano?" Prišla som k nemu. "Zlatik môj. Musím odísť na pár dní za rodičmi lebo majú nejaké problémy." Povedal mi. "Aha." Povedala som sklamane. "Bude ti veľmi vadiť ak tu budeš sama?" Spýtal sa ma starostlivo."Nie láska, kľudne choď" povedala som mu a pobozkala som ho. "Dobre ale pamätaj na tvoj sľub" pozrel sa na mňa prísne. "Jasné neboj sa" usmiala som sa naňho. "Milujem ťa princezná" povedal mi. "Ja viac ty môj blázon" povedala som mu a naposledy som ho pobozkala. Odišiel. Ale no buďme pozitívny. O 4 dni sa vráti a budem zasa s ním.

Koniec :

Asi by ste všetci čakali že všetci žili šťastne až do smrti no nie v tomto reálnom svete. O 3 dni neskôr sa všetci zišli na oslave no nedopadlo to najlepšie a všetci zomreli na otravu v pití ktorú im tam všetkým niekto hodil a potom ich brutálne zrazil traktorom....vrah sa nenašiel

Takže koniec príbehu. ❤Created by BabkaJantarka . Táto babička dopísala koniec 😂 trošku humoru nezaškodí. Určite ju sledujte 😂😂