*She wants a revenge*

19.Kapitola

           

Lucy

Otvorím oči a nezacítim nič viac, než zápach rastúcej plesne, vlhkosti a chladu. Snažím sa zorientovať, ale môj opantaný mozog mi neumožní sústrediť sa na sto percent. Ah áno, ale veľmi dobre viem, kde sa nachádzam. Na tie starosti veľmi rýchlo zabudnem, keď ho započujem. Pocity sa opäť vyšplhali na najvyšší stupeň a nedokážem bojovať s nutkaním híkať. Najväčší a najhorší pocit je bezmocnosť. Myšlienka, že svojim konaním a silou nedokážeš nič zmeniť. Jednoducho nič. Dokážeš zmeniť názory ľudí, zlepšiť svoj postoj k životu a k obyčajným veciam. Avšak nikdy nebudeš vedieť dokázať zmeniť povahu, vlastnosti a myšlienky vraha. Ten ťa bude celý život chytať do vlastnej klietky a pustí ťa iba vtedy, keď sa mu bude chcieť. Môžeš byť lojálny a poslúchať na každé jedno slovo koľko len chceš. Hodiny, dni, týždne, mesiace... trebárs aj niekoľko rokov. Vrah si s tebou bude robiť všetko, na čo len pomyslí. Donedávna by som ničomu takému nedokázala prísť na rozum. V tejto chvíli som si uvedomila, že už je príliš neskoro.

Z jeho úst vychádzajú slová, ktoré sa postupne viažu do súvislých viet. Nedokážem ich vnímať. Až príliš sa sústredím na fakt, že som opäť zatvorená v jeho obrovskom dome a vo vlhkom, špinavom podzemí. Zatvorím oči. Aspoň kúsok zo mňa unikne z jeho prítomnosti preč. Bojím sa hľadieť do očí človeku, ktorý ma dokáže bez mihnutia oka zabiť. Prečo? Je to predsa vrah, ktorý ma nechá žiť iba vtedy, keď sa mu bude chcieť. Taká je ich definícia.

Tentokrát si nežiada, aby som sa naňho pozerala. Stačí mu iba jediné - to, že ho cítim. Všetky pohyby, hlboký dych a zmyselný hlas. Chvíľu veľmi blízko a potom zase ďaleko. Cez zatvorené oči neviem zistiť, kam išiel. Keď sa však vzdialil, ovial ma hlad a začala mi byť zima. Opatrne od seba odlepím viečka. Prvý moment ho nevidím a zaleje ma panika, že môže stáť kdesi za mnou. Okolo mňa je čisté prázdno. Skoro by som sa strhla, keby som však nezapočula hlasy napravo odo mňa. Zdvihnem hlavu a snažím sa sústrediť. Predsa len som ešte stále omámená z injekcie, ktorú mi pichol v lese do stehna.

,,Zabijem ťa, ak sa o čokoľvek pokúsiš." zaznelo v miestnosti. Bolo to hlboké a plné zlosti. Trochu cudzie ale predsa len známe. Zľaknem sa, že tá veta je adresovaná mne a zostanem nehybne ležať. Potom si uvedomím, že to nebol Alessandrov hlas, ktorý tú vetu tak desivo vyslovil. Aj omámená viem spoznať ten hlas. Práve vďaka nemu sa dokážem viac a viac zobudiť. Vnímam už o niečo lepšie, pretože zvedavosť začala vyhrávať nad pomätením. Takže tu sme traja.

Diablov búrlivý smiech sa nesie celou klietkou. Pokojne tento priestor nazvem klietka. Nie, nevyzerá to tu ako v klietke. Áno, cítim sa tu tak. Nie, nie sú tu železné mreže. Áno, aj tak mám strach.

,,Jeffrey, ty by si ani muche neublížil, iba by si sa vyhrážal. Nie si mafián, pretože nie si vôbec nič. Holou rukou by si nedokázal zabiť ani pavúka na stole."

Na chvíľu nastane hrobové ticho. Potom Alessandro pokračuje.

,,Rád ti ale, drahý brat, ukážem, ako sa pravý mafián ničoho nebojí a najmä nič necíti. Kedysi som ťa veľmi rád učil novým veciam. Myslím, že by sme mohli zachovať starú tradíciu, všakže? Žiadna ľútosť a ani odpustenie. Iba jedno porekadlo: Oko za oko, zub za zub." dopovie a vyberie sa naspäť ku mne. Nohy mám pokrčené v kolenách, vystretými rukami podopieram hornú časť tela, aby som mala výhľad na dianie vedľa mňa a ležím otočená nabok. Skoro ako pes, iba s rozdielom, že nohy nemám uložené pod zadkom, ale vedľa tela.

Zvedavo sledujem, ako sa ležérnym krokom blíži ku mne. Jeff naňho kričí, aby ma nechal na pokoji, nech sa neopováži dotknúť akéhokoľvek miesta na mojom tele a podobné vety, ktoré ničomu nepomáhajú.