*She wants a revenge*

11.Kapitola

           

(o sedem týždňov neskôr)

Celá frustrovaná sa prechádzam po dome. Rukami si už po miliónty krát prehrabem vlasy a zhlboka vydýchnem. Spravila som už všetko možné a nedokážem prísť na nič zmysluplné. Alessandro sa včera neskoro večer vytratil z domu so slovami: Idem si niečo vybaviť, vrátim sa až nad ránom. Sú skoro tri hodiny popoludní a on nikde. Mám z toho obrovskú radosť, ale šaliem. Jedinečná príležitosť zistiť si niečo viac o polohe tejto vily, prehľadať Alessandrove tajné veci, ktoré by mi mohli pomôcť dostať sa z tohto nechutného miesta, a som v takom strese, že neviem, čo mám robiť skôr, pretože nikdy neviem, kedy sa môže vrátiť. Jeho pracovňu som prehľadala tak veľakrát, až som prestala počítať. Dokonca som ju toľkokrát musela upratať do pôvodného stavu, aby si Alessandro nič nevšimol. Všetko má tak dopodrobna premyslené a schované, že by to ani FBI nenašla, kdežto sa hovorí, že zvedavé ženy sú ešte mocnejšie, než FBI.

Najskôr som sa snažila dostať odtiaľto von, ale všetko je zamknuté. Do okien som hádzala stoličky a všetky ťažké predmety, ktoré som v dome našla, ale oni sú jednoducho nerozbitné. V živote som nevidela nerozbitné okná, veď kto by mal aj takú možnosť, dočerta? Ani som nevedela, že niečo také existuje. Keď sa Alessandro vráti a ja dovtedy nebudem na úteku, musím sa ho spýtať, z čoho sú tie sprosté okná vyrobené.

Potom som išla do jeho pracovne, kde som našla naozaj neobvyklé veci. Rôzne novinové články, kde bolo spomenuté jeho meno. Zaujímavé, že si jeho rodina za tie roky naozaj nič nevšimla. Veď bol hľadaný po celom Taliansku a najvyššia vláda ponúkala vysoké finančné odmeny tomu, kto ho privedie. Oni vtedy žili v Amerike a k nim sa tie správy vôbec nedostali? Tiež neviem pochopiť, prečo som si ja tohto v živote nevšimla, keď som bola malá. Síce som nečítala noviny a nepozerala správy, to je pravda, ale ľudia jeho meno museli šíriť medzi sebou. Matka ma pred tým chcela chrániť, tým som si istá. Lepšie bolo, keď som nič nevedela, než aby riskovala, že by mi kvôli tomu niekto z mafie niečo spravil. A keď ma o pár rokov v Miláne sledoval a rozprával sa so mnou, ako je možné, že sa nebál ukázať svoj pripečený ksicht na ulici? Nedá sa opísať, ako ma štve, že doteraz neviem nič sama pochopiť. A Alessandro mi to nevysvetlí.

Na úkor mojich myšlienok mi to nedá a musím sa tam ísť ešte raz pozrieť. Nik nevie, kedy sa Alessandro môže vrátiť.

Otvorím dvere a vojdem dnu. Prejdem k jeho poličke s knihami a ešte raz všetky prelistujem. Ani sama vlastne neviem, ako vyzerá to, čo hľadám. Nejaký kľúč k odpovediam na moje otázky, nejakú cestu von alebo hocičo, čo mi pomôže. Keď v knihách nič nenájdem (nečakane), poobzerám sa ešte raz po celej miestnosti. Prejdem k stolu a znovu rozhádžem všetky papiere. Alessandro si schováva samé nepodstatné veci. Robí si v pracovni poriadok, ale netriedi si papiere, čo je nepraktické preňho a momentálne aj pre mňa. Odsuniem stôl od rohu steny, ale ani po oboch prístenných stranách nie je zahodený žiadny papier. Najhoršie na tom je, že v tejto pracovni nie je v podstate nič. Poloprázdna miestnosť. Vo filmoch som takéto miestnosti videla preplnené a hlavní hrdinovia skoro vždy na prvý pokus našli to, čo hľadali. Preboha, to je tak nefér...

Rezignovane si vzdychnem. Asi sa potrebujem upokojiť a až potom začať ešte raz. To bude najlepší nápad, veď takto nič nevyriešim.

Opäť vrátim ten neporiadok do pôvodného stavu a trochu cúvnem. Avšak si nevšimnem na zemi posledný papier, zrazu sa mi na ňom šmykne pravá noha a ja letím dozadu. Reflexívne sa rukou zachytím o svietnik na stene, ten sa ale pohne smerom ku mne, vyšmykne sa mi odtiaľ ruka a ja si poriadne narazím kostrč o drevenú podlahu.

,,Došľaka, jau," zanadávam a pošúcham si bolestivé miesto. Čo ma však najviac zarazí je, že stena vedľa mňa mi zrazu ukázala miestnosť, ktorú som doteraz nepoznala.