3.Kapitola

2.7K 146 13
                                    


Lucy:

Zarazím sa a okamžite stiahnem ruku k sebe. Asi by som sa mala naučiť ovládať svoje reflexy, najmä pred Alessandrom. Cúvnem od neho až na úplne opačný kraj postele. On dokáže zbadať strach v mojich očiach, má ich prečítané ešte dôkladnejšie, ako ktorúkoľvek knihu, ktorú za svoj život prečítal. Skleneným pohľadom na mňa pozerá a ja sa v tých očiach dlho snažím nájsť to, čo sa mi pravdepodobne nájsť nepodarí - emóciu.

,,Ja som veľmi dobre vedel, že nespíš." prehovorí.

,,Nemali ste to robiť. Bola som úplne pokojná, ani dych a ani tlkot srdca sa mi nezrýchlili."

Preboha, už zmizni...

Avšak Alessandro robí úplný opak toho, čo chcem. Začne sa ku mne zdĺhavo plaziť s pomaly vyslovenými slovami: ,,Tomu by som veľmi neveril..."

,,No... nemusíte všetkému veriť, do toho vás nesmie nik nútiť."

,,Potvora, ty v jednom kuse len zahováraš, ale trest za tú facku aj tak dostaneš." pomaly ma pohladí po líci.

Musím ho prinútiť, aby si už išiel ľahnúť. Bojím sa, že zaspím skôr, ako on a budem musieť čakať ďalší deň, počas ktorého môžem naštvať Alessandra a byť opäť zbitá. Stať sa môže všeličo, už len kvôli tomuto budem riskovať. Radšej ani nechcem pomyslieť na to, čo Alessandro urobí ak sa dozvie, pod akou mienkou som sa mu hrabala v telefóne.

,,Alessandro, aj tak je už neskoro a veľa hodín. Som unavená a vy by ste si tiež mali ísť ľahnúť."

Ten namiesto toho zostane aj naďalej sedieť a úpenlivo na mňa hľadieť.

,,Takže unavená? Ja ťa behom pár minúť dokážem prebudiť." šibalsky sa zasmeje a rukou poputuje po mojom stehne, až kým ho v momente nezastavím.

,,Prestaňte."

,,Onedlho budeš mať dvadsať, dokedy chceš byť ešte panna?"

Tak touto otázkou ma poriadne zarazil. Pokrčím nohy v kolenách a na podoprených rukách sa k nemu zdvihnem.

,,Z vlastnej vôle by som už dávno nebola panna, ale keďže tu s vami trčím niekoľko stoviek dní, nemám šancu si nájsť toho pravého, čiže si poriadne premyslite, čo sa ma spýtate alebo jednoducho držte hubu." poslednú časť mu poviem priamo do tváre so zaťatými zubami.

Namiesto krvilačne nahnevanej odpovede dostanem akurát hrdelný smiech.

,,A ty si myslíš, že v tomto svete si nájdeš toho pravého?" na chvíľu sa nad svojou myšlienkou zastaví a neveriacky pokrúti hlavou. ,,V tomto svete ťa žiadna pravá láska nečaká. Vždy si ťa niekto nájde, využije a v slzách odhodí ako handru. Ľudia sú zlí, Lucy Stoneová. Klamú, vyhovárajú sa, podvádzajú ťa, až napokon odídu a nechajú ťa vo vlastných sračkách. Môžeš od ľudí očakávať len to najlepšie, odpustiť im aj to najhoršie, čo ti vyviedli, ale nikdy sa ti dobré skutky nevrátia naspäť."

A nastane ticho. Neviem nájsť žiadne slová a stratím reč. Napadne mi pár myšlienok, ktoré neviem sformulovať do jednej súvislej vety.

,,Ja som si tento život nevybrala, za všetko môže Carlos a ostatní, moja matka a predovšetkým vy! Nenávidím vás." poviem nakoniec.

,,Toľkej úprimnosti a navyše o tak neskorom čase?"

,,Pre mňa, za mňa vás uprostred noci zobudím a do očí vám poviem, čo si o vás myslím." nevenujem mu už ani jeden pohľad navyše. Pretočím sa na druhý bok, perinu si vytiahnem až ku krku a zavriem oči v nádeji, že si ku mne ľahne. Teda nie, že by som si to priala, ale musím sa čo najrýchlejšie dostať k jeho mobilu. Musím zavolať Jeffovi.

*She wants a revenge*Όπου ζουν οι ιστορίες. Ανακάλυψε τώρα