16.Kapitola

1.6K 126 29
                                    

           

Lucy

Viem, že by som nemala spať tak veľmi dlho. Ale prečo? Počkať, počkať, musím si pomaly zrekapitulovať moju situáciu. Miesto, kde ležím, nie je moja posteľ. Vec, o ktorú si opieram svoju hlavu, nie je tak mäkká, ako som zvyknutá. A moja perina nie je dostatočne dlhá, ako bývava. Toto nie je moja posteľ. Vzduch je až príliš svieži a studený. Dočerta, ja som v lese!

Prudko otvorím oči, pretože sa konečne spamätám z môjho rozmýšľania v bdení. Nemám rada, keď sa moje telo po hlbokom spánku snaží zobudiť a popritom premýšľa nad súvislosťami.

V momente sa začnem zmätene obzerať po zemi navôkol mňa, hlinu a trávu som pomliagala medzi prstami a zdvihnem hlavu vpred. Náhle samým vyľakaním z plného hrdla vykríknem a natlačím sa bližšie ku kmeňu stromu. Párkrát zaklipkám rozospatými očami a zistím, že to nie je už žiaden sen a ani vidina. Predo mnou sedí cudzí muž v podrepe.

,,Dobré ráno, lesná víla." popraje mi s plnými ústami červeného jablka. Zízam naňho ako na svätý výjav a chvíľu mu nič neodpovedám. Podíde trochu bližšie ku mne a ja sa opäť natlačím ešte viac k stromu. Vystrašená a prekvapená.

,,Chcel som ťa aj zobudiť, ale bolo mi ľúto vyrušiť našu malú slečnu z jej sladkých snov."

Ten chlap mal v sebe naozaj veľa energie. Usmieva sa od ucha k uchu a žuje jablko takým elegantne energetickým spôsobom, akoby to celé roky trénoval. Pôsobí naozaj zaujímavo. Na sebe má silnomodrý oblek, ktorý vďaka nezapnutému saku dodáva jeho správaniu tú správnu atmosféru. Pod ním má čistobielu jednoduchú košeľu a motýlika, ktorý ladí k saku. Povedala by som, že vyzerá o niečo staršie, než Alessandro. Pravdepodobne je to päťdesiatnik. Avšak jeho postava pôsobí nadmieru slušne, to sa nezaprie.

,,Smiem sa spýtať... kto ste?" odvážim sa prehovoriť. Ešte stále sedím na zemi.

,,Práve som veľmi rýchlo zistil, ako skvele sa vyznáš v prostredí, v ktorom dlhé mesiace žiješ."

Skvelé, ďalší muž, ktorý vie o mne viac, než ja.

,,Prečo?" spýtam sa.

,,Vraj prečo? Poviem ti to veľmi jednoducho, Lucy."

Jeho hlas sa ťahá pomaly, ako med po dreve. Nikdy nepochopím, ako dokážu byť behom jedného zlomku sekundy takí vážni. Títo tajomní muži majú schopnosť spojiť všetky elegantné zbrane spolu s rešpektom, ktorý z nich vyžaruje, a ktorý už od samotného začiatku v kútiku duše pociťujem práve k chlapovi predo mnou. Spôsob, akým si predo mňa drepne na vzdialenosť natiahnutej ruky je ohromujúci. Nie je priveľmi blízko, ani ďaleko. Táto vzdialenosť  ma dostáva do rozpakov ešte viac, než keby bol na mne nalepený. A moje telo chce inštinktívne cúvnuť dozadu, aj keď mu pevný kmeň stromu bráni.

Hľadím mu do očí, pretože sa z nich snažím vyčítať, čo má tento muž v úmysle. Robím to vždy, keď potrebujem vedieť viac bez akýchkoľvek slov. Keď sa potrebujem dostať hlbšie, než mi daný človek mieni dovoliť.

,,Keď ma ľudia zahliadnu, utekajú. Vždy sa bavím na ich vystrašenom výraze. Bežia čo najďalej, aby nemuseli čeliť môjmu pohľadu. Vyhýbajú sa mi, kričia o pomoc, kričia moje meno a skrývajú sa. A ty, ty sa tu opieraš o strom a hľadíš mi priamo do očí. Málokto sa toho gesta odváži. Si naozaj odvážna mladá dáma, keď tu ešte stále sedíš."

Nemám pocit, že by som sa mala zobrať a utekať. Mierne mi naháňa strach, ale necítim žiadnu potrebu vybehnúť od neho čo najďalej preč. Som zvedavá a túžim vedieť, čo mi ešte mieni povedať.

*She wants a revenge*Where stories live. Discover now