Môj Rocker √

18.kapitola

,,Dry!" Vedel som, že ma počul, ale on kráčal ďalej. Akceptujem, pretože sa mu nemôžem čudovať. Keby som bola na jeho mieste, robím presne to isté.

,,Prosím !"

Neviem, či ho obmäkčilo to slovíčko alebo môj prosebný, usmrkaný hlas, ale otočil sa ku mne. Avšak, nepozeral sa na mňa. Radšej sklonil hlavu. Nie ako porazený alebo snáď ako trucovité dieťa. Urobil to spôsobom, ktorý pôsobil hrdo. Dával tým vedieť, že ak oňho nestojím akýmkoľvek spôsobom, potom absolútne nebude strácať čas. Myslím, že je sakra úžasný.

,,Chcem sa ti ospravedlniť."

A ja viem, že ospravedlniť sa nikdy nestačí.

Zdvihol ku mne hlavu a chytil si putko od batohu. V tej chvíli som si všimla riflovú bundu, ktorú mi nedávno požičal. Ak je ochotný sa mi vlámať do skrinky, potom myslím, že je očividné ako dáva vedieť, že som mu začínam byť pekne ukradnutá. Lebo ak príde na jeho prístup, nie je to detinská vec. Skôr mi tým dáva vedieť, že ak naozaj chce, nerobí mu problém niečo alebo niekoho ukradnúť. Takže áno, tým chcem naznačiť, že ak by som mu za to stála, nie tu žiaden problém prebrať ma.

,,V skutočnosti nemáš prečo. Jednak s tým začal on a jednak, ak sa ti páči niekto iný, kto som ja, aby som bol kvôli tomu nahnevný ?"

Správne, však ?

Odľahlo mi. Ale vedela som, že to nebude len tak. Už preto, ako sa na mňa díval. S takým odstupom. A ukradnutou bundou, ktorú som kvôli teplu nechala v skrinke.

Mám však pocit, že aj to mu dalo nejaký dôvod si myslieť, že žiadna moja časť o to nestojí. Lebo tiež mám pocit, že sa očakáva, že ak mi na niekom skutočne záleží, potom si jeho bundu ponechám alebo ju zoberiem k sebe aj v najväčšej horúčave. Akýsi princíp, o ktorý ide. A ja viem, že práve o tie naviac v živote ide.

A myslím, že má pravdu.

,,Len ma to mrzí a hnevám sa sám na seba."

Priblížila som sa k nemu. Nie len preto, lebo do mňa vrazil jeden študent. Mala som potrebu byť blízko. Ale následne ustúpim, pretože cítim, že odo mňa chce vzdialenosť, ktorú som sama spôsobila. A ak ju chce, potom nebudem tlačiť na niekoho city alebo pocity, pretože cítim, že vďaka tomu urobí ešte ďalší krok vzad a ja potom, nadávajúc, urobím dva vpred, neuvedomujúc si, že je to vlastne moja chyba.

,,Čo si vyviedol ?"

Hlúpa otázka lebo presne viem ako to myslí, ale nechcem, aby mal zo seba horší pocit, mysliac si, že to on je ten hlúpy.

Pokrútil hlavou a zadíval sa niekam za mňa.

,,Nič som nevyviedol. Hnevám sa na seba za čas, ktorý som do teba vložil. Pozri, Bley, nie som práve ten typ, ktorý balí baby a láka ich do postele. Som opak svojho najlepšieho kamaráta. A skutočnosť, že chcem babu, konečne takú, ktorá vyzerá, že za niečo stojí a ona nechce mňa kvôli môjmu najlepšiemu kamarátovi, ma skutočne štve. Pretože viem, že môžem byť lepší. Ale ja to nechcem. Nechcem byť lepším iba preto, aby si ma chcela. Chcem, aby si ma chcela práve preto, aký som. Možno to teraz nechápeš, nevieš, kde je pointa a vlastne, ser na to."

Chcem prikývnuť, že rozumiem, chcem mu povedať, že to nie je tak ako si myslí, ale to nie je konverzácie, ktorá sa hodí na školskú chodbu. Takže akonáhle sa otočí, dotknem sa jeho ruky a zastavím ho.

,,Je mi zima," poviem mu nízkym hlasom, dávajúc vedieť, že ak príde naňho, to vďaka nemu vždy budem oveľa viac zraniteľná, nie hlúpa tak, ako je to pri Danovi, pretože ešte stále neviem ako ďaleko som ochotná zájsť, ak príde neho. Kedykoľvek sa totiž môžem premeniť na Ari, ktorá možno sama úplne nerozumie, o čo ide. Pretože ja viem, že to, čo cíti, cítiť nechce. Takto by to predsa s pravými láskami alebo so správnymi dušami nemalo byť. Alebo to je aspoň to, v čom verím ja.

Neviem, čo som od toho očakávala. Teda, vlastne áno, viem. Že sa vyzliečie, znova mi požičia svoju bundu a budeme v pohode. Nemusíme byť v pohode, ale chcem, aby vedel, že ju chcem na sebe cítiť.

,,Nie je ti zima."

Porazenecky som ho pustila. Keď ho vidím takto oproti sebe, mám chuť vrhnúť sa mu do objatia. Jednoducho ho iba objímať a prosiť ho o to, aby mi odpustil a dookola by som opakovala hlúpe prepáč, naozaj zúfalo prosiac, pretože jeho objatie, ktoré by mi nevenoval, naozaj za to stojí.

,,Ja sama neviem či Dana skutočne chcem. Páči sa mi, to áno, nebudem ti klamať. Ťahá ma niečo tak silno až to Nedokážem ovládať."

Prosím, prosím, pochop ma.

Landry si vzdychol, zhodil tašku na zem a začal si vyzliekať bundu.

,,Typická ženská," zamrmlal si, vedela som, že nemyslel to, ako ma priťahuje jeho kamarát a podišiel za mňa. Následne som na pleciach pocítila niečo ťažké. Jeho bundu. Neviem ako, ale vedel, že mi naozaj nie je zima. Že som ju len v skutočnosti chcela preto, lebo je jeho.

,,Chcem, aby si vedela, že nebudem bojovať. Vyťahujem neviditeľnú bielu vlajku," zašepkal mi do ucha a obkrútil okolo mňa ruky.

,,Aj keď viem, že kvôli tebe sa oplatí bojovať. A chcem, aby si vedela, že ak ma dáš teraz do kamarátskej zóny, nebude mi to vadiť. Aj keď v skutočnosti bude."

Jemne sa zasmial nad svojimi a venoval mi pusu na vlasy.

,,Ide o to, čo cítiš. A ak mám byť tvojim kamarátom, dobre. Budem nim. To je lepšie ako nič, nie je tak ?"

Ale stále v jeho slovách cítim, že to, čo vraví, nie je pravda.

Chcela som prikyvnuť. Nešlo to. Moje srdce bolo zrazu ťažké a bolavé. Akoby som ho strácala. Akoby bol predtým môj priateľ, moja slabosť, môj tŕň v srdci. Akoby som už nemala vidieť.

,,Budem tu stále. O štvrtej ráno, budem za tvojim super zadkom, budem tvojim tieňom, kedykoľvek mi môžeš zavolať, prísť za mnou. Môžeš mi kedykoľvek pozorprávať svoje pocity, o svojom dni. A to všetko nie len preto, lebo sa mi šialene moc páčiš, ale hlavne preto, lebo som predovšetkým tvoj kamarát. Ale prisaham, ak si vyberieš Dana a ublíži ti, chytím mu ohryzok a stlačím."

Síce obaja vieme, že sú to slová, ktoré sa v skutočnosti nestanú, pretože sme v realite bez ružových okuliarov, kde ma nemusí ohúriť a ani nikoho iného. A predsa vie, že mi to zahrialo srdce viac ako jeho bunda.