1.kapitola

5.3K 291 20
                                    

,,Ako vyzerám ?" spýtam sa Ari, mojej sesternici. Premerala si ma pohľadom a zastavila na mojich krátkych nohách. Uboho a žalostne v krátkych nohách.

,,Nemôžeš si dať vysoké topánky ? Mám pocit, že ťa po príchode alebo počas koncertu všetci udupú."

Neviem, čo je horšie. Ísť na rockový koncert alebo obuť si vražedné topánky, pri ktorých moja chôdza vyvolá buď smiech ostatných alebo moju vlastnú smrť ?

,,Žiadne som si so sebou nezobrala."

Ari pokrčila ramenom a začala si vyzúvať tie svoje, stavím sa, že je pripravená ma zabiť a aj napriek tomu ma prevyšovala svojou výškou.

,,Zbláznila si sa ? Máš väčšiu nohu od tej mojej !"

Znova mykla plecom. Zvyky sú občas pekne na úrovni mizerstva.

,,No tak si ju niečím vyplníš !"

Ďalší hlúpy nápad.

,,Prečo som sem vlastne prišla ?"

Slová vypustila skôr ako ich vôbec stihla premyslieť. To je v našej rodine niečo, čo nás definuje. A ak príde na Ari, v skutočnosti je presne taká, aké slová vypustí v tejto chvíli, ale pri ľuďoch, ktorých má rada, pocíti, že to nie je správne, tak by sa predsa správať nemala.

,,Zomrela ti matka, nemáš nikoho."

Au.

Keď videla môj pohľad, chytila sa za srdce. Nie som si istá či jej aj naozaj poskočilo, ale aj to je dobré znamenie.

,,Prepáč mi to, Bley.. Ja .."

Prikývla som. Vedela som, čo chce povedať. Že jednoducho to vypustila bez rozmýšľania a že ju to mrzí a už vôbec to nechcela.

Presťahovať sa a ísť bývať k Ari bol veľký krok. Na mňa bol až príliš veľký. Mám rada pomalé. Také, pri ktorých sa budem pozerať dookola, aby som nemala žiadne problémy a aby som si bola istá, že mi ani žiadne nehrozia. A nesmiem zabudnúť na komfort. Ten bude pre mňa vždy dôležitý. Akonáhle pocítim, že je čas odísť, strácam samú seba alebo prichádzam o niečo v sebe, bežím preč. Či už je to človek alebo čokoľvek iné.

,,Dnes sa zabavíme, dobre ?"

Prikývnem znovu aj napriek tomu, že tomu neverím. Sedieť v bare, kde sa to hemží rockermi ? Nie, ďakujem. Nič proti vkusu, to naozaj, ale nie, vážne vďaka.

,,Už by sme mali ísť, chalani budú hrať za necelú hodinu."

Po tretíkrát prikývem, nie som tá zhovorčivá medzi nami ja. Žiadne prekvapenie, je to očividné, moja povahová vlastnosť, ktorá niekomu dokáže liezť na nervy.

,,Dan, J.B., Jeff, Landry a Wiley sú skvelí. Prehnane svojskí, ale zvykneš si."

Nemyslím si. Nie som z tých, ktorý odcudzujú. To rozhodne nie. Ale pocity sú pocity, nie ? Nie je to tak, že ich môžem odhodiť čo najďalej alebo ich ovplyvniť. Či dokonca sa tváriť, že to, čo v skutočnosti cítim, nič neznamená. To, že sú to jej kamaráti a vychádza s nimi, ešte pre mňa či pre nich, neznamená, že aj my budeme na spoločnej lodi. Ak na to príde, nemusíme sa tváriť, že vzťahy fungujú.

,,Hlavne si dávaj pozor na Dana. Zbožňujem toho chlapca a dala by som zaňho ruku do ohňa, ale drž sa od neho čo ďalej. Až prehnane flirtuje, čo je ako prirodzená vlastnosť, ale ženy si to berú príliš k sebe, mysliac si, že to znamená viac."

Prikývnem. Dan ma rozhodne vyšliapanú cestu, po ktorej sa nemôžem pustiť. Ani sa na nej stratiť či skrátiť si ju. Absolútne nie.

A ako sa zdá, tiež mám jeden pekne mizerný zvyk. Prikyvovať hlavou je rovnako hlúpe ako mykať plecom. Alebo pretáčať očami, ak príde na to.

Môj Rocker √Where stories live. Discover now