8.

45 12 16
                                    

Časť venujem: Embradysie 💖

Občas od ľudí očakávame mnohé, no neuvedomujeme si, že práve to mnohé by sme mali očakávať len od jedného človeka, na ktorého sa pozeráme každý možný deň do zrkadla. Ľudia nám nikdy nedajú to, čo od nich očakávame. Dajú nám vždy menej, ako je v našich predstavách, no každé menej tvorí nakoniec jeden obrovský celok, ktorý zahreje naše ľadové srdce. Každý jemný dotyk, ktorým sa ho niekto dotkne je istá cesta do raja a zároveň do záhuby.

Lucas bol taký istý. Spočiatku sa môjho srdca len zľahka dotýkal, robil gestá, ktoré som očakávala, no pravdaže nebolo to také ružové ako v mojich predstavách. Bohužiaľ nám niekto dal možnosť nie písať knihu nášho života alebo točiť film.. Dal nám možnosť žiť život taký aký je, žiť jeho situácie a zvládať každý chodníček, ktorý si sami vyšlapeme. A to je to, o čo sa snažím od smrti Cheryl, mojej mamy. Ona sa o to snažila s mužom, s ktorým splodili mňa. Ich potomok dokončí to, čo oni začali.

Je ťažké hovoriť si, že to nezvládneš. Je ťažké hovoriť, že nie si vybraný na úspech. Je ťažké si to priznať, však? Ale čo je ťažšie? Zmieriť sa s tým alebo začať robiť niečo preto, aby tomu tak nebolo? Snažila som sa o obe možnosti a naučila som sa toľko, že nič nie je nemožné. Dokážeš, čo chceš, keď veríš a zatneš sa. Viem o tom svoje.

A Lucas to vedel tiež. Šiel za tým, čo naozaj chcel. Tak prečo sa toho teraz vzdáva? Prečo ma necháva odísť? Som zmätená z toho, čo sa teraz deje. Chcem ísť za ním, chcem ho objať.. Chcem robiť všetko to, čo pred tým, ako zomrelo naše malé. Samozrejme, zomrelo a tým zomrel aj kus nás. Lenže život ide ďalej. Mali sme držať pokope, no každý sme išli rozdielnymi cestami. On sa topil v žiali za malým a povedala by som, že aj za sebou. Nemá veľa času. Ale to neznamená, že ma od neho odtrhne. Nesmie. Nedovolím mu to.

Sedela som na gauči a v ruke zvierala telefón. Stratená vo svojich myšlienkach, stratená sama v sebe. Nedokážem to. Nedokážem ho znova vidieť a uvedomiť si, že ho uvidím už len krátko. No žiť s pocitom, že som ho nevidela vôbec pripravuje moje pľúca o všetok kyslík a dusí ma to. Musím mu zavolať. Teraz.

Vytočila som jeho číslo a čakala.

Čo som si myslela, že mi povie? Chcela som byť vôbec pri ňom a ukázať mu, aká som bez neho slabá? Čo som to chcela?

Nič. Druhý pokus.

Ani ten nevyšiel. Bolo mi jasné, že Lucas sa mi vyhýbal. Ale prečo? Rozhodla som sa ísť za ním.

Vzala som si mikinu, kľúče, peňaženku a mobil. Celou cestou som sa mu snažila dovolať.

Nikdy mi to nedvihol.

Bežala som až k nemu domov v domienke, že tam bude.

Bol tam však niekto, koho by som tam nikdy nečakala. Doteraz mi srdce vynecháva jeden úder.

,,Hej.. HEJ! HEJ, ZASTAVTE, STOJTE!!"

Kričala som, keď Lucasa naložili na nosidlá a zatvorili ho do sanitky. Sanitka ma však nepočkala. Videla som auto, do ktorého nastúpil ten Connor. Akurát odchádzalo. Nenechala som si ujsť túto akciu. Musela som vedieť, čo sa stalo.

Rozbehla som sa a vyrútila sa mu pred auto. Prudko zabrzdil a zatrúbil na mňa. Prebehla som na miesto spolujazdca a okamžite mu nasadla do auta.

,,Prepáč, prepáč, prepáč a tisíckrát prepáč, ale musíš ma vziať za ním. Som Lief. Jeho.. Bývala snúbenica."

Slovo bývala som radšej zamumlala. Prekvapene -teda skôr vystrašene- na mňa pozeral. Viem, muselo to byť hrozné.

Broken Chance ✔Where stories live. Discover now