Broken Chance ✔

12.

William: 

Môžem povedať, že čím viac slov som napísal, tým viac som bol nervóznejší. A videl som to aj na Cheryl. Utečie? Zostane? Slzy sa mi drali do očí, hoci som nereval už pekne dlho. Ale minulosť a nesprávna láska si vyžiadali svoje. Dovolím si o sebe tvrdiť, že som citlivý človek, hoci na liste, ktorý práve píšem to tak nevyzerá, hoci v mojej mysli prebieha boj, aby som nič nepísal a usmial sa, naznačil, že musíme odísť, alebo že jej musím všetko o sebe povedať. Robím správne? Netuším, ale pokúsim sa niekedy vyjasniť svoje správanie. 

~Písal som, čo sa stalo s mojou mamou, že som žil sám, a že môj otec bol hasičom, ktorý zomrel v snahe zachrániť ľudské životy..~

Pozrel som na ňu. Napätím sa chvela, pohľadom ma bádala, aby som pokračoval. Trasľavo som vzdychol a pokračoval. 

~Nie je to tak celkom pravda. Môj otec nezomrel, dokonca ani nebol hasičom. Môj otec bol obyčajným elektrikárom, ktorý opustil mňa s mamou a ušiel s mladšou, ktorá s ním čakala decko. Pôvodne som ti to nechcel vravieť preto, lebo som si myslel, že sa už neuvidíme. Ale verím ti...~

Opäť som si dal prestávku a pozrel sa na jej tvár, na ktorej sa nezračil ani jediný pocit. Je to dobré alebo zlé, keď odíde? Dobré, ty rojko, už sa o ňu nemusíš báť! 

Nechápala, videl som to na nej. Kto by ma pochopil, kto by ma miloval? Nikto, viem to. Jéžiš, už si sladší jak cukor. Potriasol som hlavou, musel som to dostať zo seba teraz, inak by som to už asi nedokázal, a tak som pokračoval. 

~Preto začnem úplne od základov môjho života. Slovo rodina vyjadrovalo pre mňa obrovskú dieru, priepasť, do ktorej som padal a nikde som nevidel úchytku, skrz ktorú by som mohol výjsť na mäkký povrch. Rodina bola pre mňa ako pre teba väzenie od Davida. Keď som ako malý na ulici často stretával otcov, synov a matky pokope, ako sa hrajú a smejú, prišlo mi to ľúto. Nikdy sme nemali taký vzťah. Keď ma mama porodila, lekári jej zistili rakovinu maternice, naozaj neviem, o čo išlo, ale zostala neplodná. Môj otec však deti chcel, vedel som to kvôli papierikom, ktoré boli v koši a ja ako malý, dvojročný chlapec som si ich ukladal a starší si ich prečítal. Bol nemí ako ja, preto si s mamou písali. Ani za 13 rokov manželstva sa nedokázala naučiť posunkovú reč.  Otec si našiel milenku, ktorá mu dala decko. Odišiel od nás za ňou.~

,,To je mi ľúto.."

Keby som mohol, vykríkol by som rázne NIE!, pretože som neznášal ľútosť. Pokrútil som hlavou, vzal iný, malý papierik a načarbal naň:

~Nechcem, aby si ma ľutovala, Cherrie. To je to posledné, čo od teba žiadam.~

Zahľadela sa na malý papierik a za dlhšiu dobu na mňa pozrela. V jej očiach sa zjavili šibalské iskričky.

,,Prečo mi vravíš Cherrie?"

~Vadí ti to?~

,,Hovoril mi tak David."

Ešte vždy sa cez to nechce preniesť. Oh iste, veď ona od neho schytala len HIV, len ju pol roka väznil, len ju znásilňoval, len ju bil.. A ja, čo som ju zachránil, teraz budem ten zlý. Kriste Bože, prečo si mi dal tento život? Nemohol som byť radšej nejaký kráľ? Chcel by som. Nebolo by zlé mať pod palcom celú ríšu.

~Ale ten už nie je. David tu nie je. Sedím tu ja, ja ti hovorím Cherrie a ja sa ťa pýtam, či sa ti to nepáči.~

,,Je to... Hrozné."

Priznala a zasmiala sa. Prvý krát pri mne a zrejme nenútene! Whoa, to si zapíšem do denníčku. Samozrejme, keby som bol vlhká trinástka a nejaký denník mal, všakže.

~Späť k veci.~

Prikývla. Musel som sa vrátiť k téme, inak by som už nikdy nedokázal napísať svoj príbeh.

~Mama zošalela, stále si otca predstavovala, ako sedí a objíma ju, ako spolu raňajkujú a stretávajú sa pri tej stene, kde sa vášnivo milovali. Vravela to, a ja som to počúval. Mal som trinásť rokov, keď sa v novinách objavil článok, v ktorom muž a žena skončili pod kolesami ťažkého bagera. Bol to môj otec a jeho milenka, teda vtedy už manželka. A tá malá by zostala v detskom domove, nebyť mojej mami, ktorá si ju vzala do opatery. To dievča bolo krásne, malo jedenásť rokov, bola očarujúca.. No aj tak som ju nenávidel a mama taktiež. Vzala si ju do opatery len preto, aby sa pomstila cez ňu otcovi. Bolo mi byť tej malej ľúto, začal som sa s ňou rozprávať a tráviť s ňou viac času. Mama ma od nej držala ďalej, ale ja som ju neposlúchal. Bol som priam ako vo sne, bol som ňou naprosto očarený. Vtedy mala dvanásť, z púčiku ruže pomaly vyrástla nádherná, prirodzene krásna ruža, ktorá ma svojou krásou odrovnala. Miloval som ju.~

Všimol som si jej rozpaky. Po pravde, ja som bol kľudný. Veď ešte nemôže vedieť, čo sa stalo. (V rádiu ešte stále hrala tá istá pesnička, stále dokola... )

~Mal som štrnásť rokov, keď som po nej silno zatúžil.. Nebola proti, keď som ju začal pomaly zbavovať šiat, ktoré mi prekážali v hľadení na jej prekrásne telo. Musím uznať, že bola až výnimočne krásna. Začal som ju zbavovať svojej nevinnosti a ona? Ona sa do mňa zamilovala v tú chvíľu, v ten okamih a v tú situáciu. Bolo to hrozné skrývať pred mamou náš pomer, keď mala trinásť a ja pätnásť, priznal som sa jej, ako sa veci majú. Zatvorila nás do pivnice a nechala nás tam týždeň hladovať, vodný kohútik tam bol. S Cindy sme sa zblížili ešte viac, mama nás potom začala biť, šľahala nás až do krvi, boli sme celý opuchnutý... Hanbím sa, že som mal incest s mojou nevlastnou sestrou, že som sa s ňou miloval aj o ďalšie tri roky, stále, stále stále, aby to mama nevidela, aby nás nepočula, necítila.. Bol som zúfalo zamilovaný, prosím, pochop ma.~

Pozrel som na Cheryl skleneným pohľadom, na jej tvári sa rozlialo prekvapenie a najmä zdesenie. Nečakala to, ako inak.

,,Tá... baba na fotke je Cindy?"

Prikývol som.

,,Ty si miloval svoju sestru a spal si s ňou... Ale kde potom bola vtedy na Vianoce, keď.. Tvoja mama, no..."

~Cindy vtedy odletela do New Yorku pracovať ako novinárka. Keď zomrela mama, napísal som jej list, kde som oznamoval koniec nášho vzťahu. Vtedy, keď zomrela mama, sme mohli slobodne žiť, vymyslieť si identitu.. Ale ja som mamu až príliš miloval na niečo také. Cindy mi volala, písala, posielala listy.. Ale bola v New Yorku a ja v Londýne. Začal som žiť svoj život, spoznal Davida, ktorý ma zamestnal, aby som strážil jedno dievča v sklepe. Musím hovoriť, kto to bol?~

Rázne pokrútila hlavou do strán, slzy mala na krajíčku a ja tiež. Takto bezmocne som sa necítil nikdy.

,,Takže... Toto si t-ty, tvoje skutočné ja."

Zmohol som sa len na prekotvenie pohľadu z jej očí na okno. Čo mám k tomu povedať?

×××

Kde začať? Prekvapenie :0. Toto ste nečakali, čoo? Ahh, príjemné čítanie..