1.

432 46 5
                                    

Pod jesseným slnkom kráča čierna postava. Ťažké topánky na šnurovanie robili ten žiadajúci, dramatický nádych. Chladné oči, okienko do duše, odráža moje srdce. Ten prázdny sval, ktorý mi polámal na milióny, milióny malých kúskov. Rozleteli sa po zemi a už som ich nenašla. Nikdy. Tak veľmi som sa usilovala si hovoriť, že ON je ten kretén, kvôli ktorému som trpela, no márne. Všetky chyby, všetky otočky do minulosti, som si až teraz premyslela. A bola som to ja, ktorá zavinila naše rozdelené cesty životom. Ach áno, tak veľmi som sa snažila nebyť tým, kým som, ale predsa... Nestalo sa! Bezcitná mrcha, hravo a s potenciálom rozprúdila krv v jeho žilách až natoľko, že si z úbohého dievčatka urobil svoju sexuálnu otrokyňu. Ale ja som tým dievčatkom nebola. Podviedol ma! Až natoľko som sa mu zhnusila, že ma len odkopol? A kde sú tie reči, že vďaka mojím nedostatkom som preňho dokonalá? Pane Bože, naozaj som bola tak hlúpa, že som proste kývla, aby ma pobozkal, dotýkal sa ma a šepkal nežnôstky? A čo bolo potom? Potom.. Potom bolo prázdno. A najmä ticho. Aj keď vedel, že ticho mi ubližuje. Najradšej mi s tým ubližoval. Proste bol ticho. Ale vždy najväčšmi rozprával, keď som to ticho fádne potrebovala. Nutne, nenahraditeľne. A tak ma vyžmýkal, že už neverím na lásku. No a taktiež nikdy nebudem. Položil si niekedy tú otázku: Čo bude s ňou? Pozrel sa niekedy na toho druhého bez toho, aby myslel len na úbohé sexuálne hry?! Pozrel sa na mňa niekedy očami plnými nehy? Keď sa tak zamyslím, ani nemusel.. To ja. Bola som tá hlupaňa, ktorá mu všetko odsúhlasila. Nikdy som mu nemala veriť. Nikdy a nikomu. A hádajme, čo sa stalo... Už neverím!

V slúchadlách bubnovala melódia nádhernej gitarovej predohry Nothing Else Matters. Cítila som jemné dažďové kvapky na koženke. Zľakla som sa. Bola som ďaleko od internátu, keby sa teraz rozpršalo, nemám sa kde skryť. Myslela som, že čím väčšmi zrýchľujem tempo, tým väčšmi ma doháňal dážď. V Londýne som si na to už mohla aj zvyknúť. Bežala som, ako som vládala, ale aj tak ma pristihla nemilosrdná búrka. Nestihla som to. Keby som teraz bežala o 4 zvyšné ulice ďalej, bola by som zmokla až na kosť. V pozadí mrakov temných ako duše spoluobčabov, sa týčil starý dom s markízou. Nechcela som riešiť, že by ma niekto mohol označiť za lupiča. Schúlila som sa ku starým dverám a pozorovala hrozivú búrku, s ktorou o priazeň bezmocne súperilo slnko. Vystrčila som si zmoknuté slúchadlá z uší a ťažko vzdychla. Strčila som si ich do kapsy a poobzerala sa po dome. Bol pekný, ale odstrašujúco temný. Áno, bol to dom, ktorý v okolí vyvolával hrôzu. Bojovala som sama so sebou, aby som tam šla, a nakoniec som sa premohla.

Ovalil ma hnusný zápach hnijúceho dreva. Skrčila som tvár do podivnej, odpornej grimasi a šla som hľadať svetlo. Zvonka sa ozval silný hrom, až som nadskočila. Dvere vŕzgali, podlaha podo mnou hrozivo vykrikovala, že sem som ísť nemala. Cez pootvorené okno sem šiel dážď a utvoril na hnijúcej dlážke kaluž. Po tme som prešla k oknu a opatrne ho zatvorila. Pozrela som sa na šantiace listy vo vetre a na kvapky dažďa, ktoré dopadali na okno. A predstavila som si jeho. Našu dokonalú chvíľku v daždi. Vždy, keď som sama, mi myšlienky cestujú jednosmerným lístkom na vlak k nemu.

Bolo to ako z rozprávky. Slnečný deň, krásny, hrejivý, ako vo filmoch. Pozerala som sa naňho.. Na tie krásne, hnedé vlasy a blikajúce svetieľka v podobe jeho zelených očí. Vždy som sa v ních strácala. Prišlo mi, akoby ho poznám milióny rokov, a pri tom mi bol toľko cudzí. Nahla som sa k nemu, pritiahla ho za zátylok a jemne pobozkala. A z bozku sa stal boj našich jazykov. No nakoniec som potrebovala dýchať, odtiahla som sa od neho a s úsmevom pozrela na slnko. Usmievalo sa. Asi mi prialo. Čochvíľa začalo poprchať, ale my sme si to nevšímali. Zaujímali nás len naše ústa a vzájomné dotyky, ktoré mi spôsobovali zimomriavky. Vždy sa smial, čo so mnou robil. A smial sa aj v ten deň.

Potriasla som hlavou. SI AKO PUBERTIAČKA!! Okrikla som sa v duchu. No tak som.. Porazenecky som vzdychla a šla naďalej hľadať zdroj svetla. Lustre sa nado mnou nebezpečne kolísali, až mi skutočne prebehli zimomriavky po tele. Začalo mi tu byť zima. Založila som si ruky a šúchala si ich o ramená. Drkot mojích zubov a tlkot splašeného srdca vydávalo v miestnosti najsilnejšie zvuky. A opäť ticho. Zmocnila sa ma panika. Prečo??? Obhliadala som sa a chcela čo najskôr újsť z tohto domu. Nie nadarmo sa tomu hovorí 'scary home.' Východ akoby zanikol. Zostala som uväznená medzi štyrmi stenami a v tme. Tak strašne som sa bála. Vydychovala som čoraz prudšie a videla som unikajúci oxid uhličitý v tej zime. Hmatala som steny, moje vnútro kričalo, chcela som nájsť východ, alebo okno. Okno, okno!! Rozbehla som sa k nemu, ale bolo príliž malé, aby som utiekla a nikdy sa nevrátila. Moje uši zaznamenali zvuk otvárajúcich sa a vŕzgajúcich dverí. Svaly mi začali prudko pracovať, a tým aj srdce, ktoré sa chcelo prebiť von. Von, von, von! Dýchala som nahlas a pravidelne rýchlo. Skryla sa za veľkým botníkom, pripravená kedykoľvek a hocijako zaútočiť. Kroky sa približovali. Razom bolo okrem môjho srdca počuť aj kvapky dopadajúce z osoby v tomto dome.

Započula som len splašený dych dotyčného. Asi zmokol, prešlo mi mysľou. Vystrčila som hlavu zo svojho úkrytu a vo sverách sa pýšila vysoká, mužská postava s kapucou na hlave. Skrčila som xicht a ukryla sa znovu. Teraz už viem, kde sú dvere a som pripravená zdrhnúť. Svetlo sa rozsvietilo a na sto percent odhalilo môj chrbát, ktorý bol prikrčený. Kroky sa blížili, moje srdce pumpovalo krv o preteky. Zrazu to prestalo. Chcela, aj nechcela som sa otočiť. No zvedavosť vyhrala. Ale počkaj!!! Úchyl, majiteľ domu, môže to byť kto koľvek! A práve to ma donútilo sa otočiť. Vykríkla som. On sa s údivom zháčil a prezeral si ma. Začal niečo ukazovať rukami.

,,ČO?!"

Vyletela som naňho a utekala ku dverám, no jeho ruka ma stiahla späť. Uložil ma do kresla, celú rozrušenú a navyše mokrú. Pozerala som sa mu do prenikavých gaštanových očí. Zobral si zo starej, hnedej kuchynskej linky papieriky a staré pero.

~som Will, s týmto domom nemám nič spoločné. Kto si a čo hľadáš v mojom úkryte?~

Udivene som naňho pozrela a zamračila sa. Prebodávala som ho prísnymi očami a prudko sa postavila.

,,Som niekto, kto ťa nemusí zaujímať. Sakra prečo nerozprávaš?! A čo odo mňa chceš?!"

Prudko som sa rozohnala, tamer som ho zasiahla rukami poletujúcimi vo vzduchu.

~Som nemí.~

Dopísal na lístok. Vo vnútri skamenelého srdca som pocítila ľútosť. Pozrela som sa naňho. Na tvári mu hral zmätený výraz, ale úsmev nezakryl. Prepichla som ho ostrým pohľadom.

,,A čo ja s tým?! Idem domov!"

Zavrčala som. Prísne ma stiahol späť a posadil na kreslo. Krv mi vrela v žilách a trpezlivo som čakala, čo napíše na ten priblbí papier.

~Je strašný lejak. Nemôžem ťa pustiť von. Dáš si čaj, alebo kávu?~

,,Sakra a čo si moja stará matka?! Uhni mi z cesty."

Odmerane som okolo neho prešla. Len za mnou hľadel. Kráčala som, teraz už konečne bez hmatu, ku dverám a otvorila ich. To, čo som videla vonku ma prinútilo zabuchnúť dvere a otočiť sa k nemu.

,,Čaj."

-----------------
Hope you like it, ako inak ♥

Broken Chance ✔Where stories live. Discover now