Nie. [Mystic Messenger FF]

#7

"Tvoj zdravotný stav sa vážne zhoršil. Budeš sem musieť chodiť častejšie" povedal Feltsman, ktorý tým mojim zdravotným stavom nebol dvakrát nadšený.

"Častejšie? Veď už teraz tu chodím každé dva týždne!" začala som protestovať.

"Ayka. Všetci s tvojou chorobou navštevujú túto nemocnicu trikrát do týždňa, a to ju nemajú takú silnú ako ty. Ja som pri tebe bol šťastný keď si prišla raz za tie dva týždne" nad jeho slovami som prevrátila očami.

"Lebo oni ešte majú nádej na život. Ja už som zmierená s tým, že môžem navždy zaspať a nikdy sa nezobudiť aj práve teraz. Oni s tým zmierení nie sú" sadla som si na kreslo, lebo mi prišlo zle.

"Jednoducho som rozhodol a tak to bude. Kedy si si musela dávať?" opýtal sa a zobral papier s perom.

"Od posledného stretnutia nie.. Je to zlé?" opýtala som sa a hlavu si podoprela jednou rukou.

"Čiže zas budeš mať svoj týždeň" povedal, ako keby sa nič nestalo a niečo si na ten papier napísal.

"Čiže celý týždeň nejdem do školy?" usmiala som sa a pozorne sledovala Feltsmana, ako už chystal všetky potrebné veci.

"Áno. Ale Ayka, pre vlastné zdravie každé tri hodiny, dobre? A vlasy nos stále vo vrkoči... Či v čom to nosíš" môj týždeň znamenal, že som k smrti ešte bližšie. Tento týždeň mi vypadávajú vlasy ako pri rakovine a musím si pichať 'infúziu' na to sa to aspoň teda podobá. V podstate umieram celý týždeň, nič nevládzem robiť a nemusím do školy. Dal mi injekcie a ja som odišla. Dúfam, že keď u mňa bude Yoosung a Ohashi, tak nedostanem záchvat. Teda nebudem musieť otvárať tú injekciu.

-------------------------*--------------------------

Po ceste domov som sa zastavila v supermarkete. Kúpila som nejaké veci ako občerstvenie a kvety do tej vázy. Doma som všetko uložila na svoje miesto a pozrela som na hodiny. Ešte len jedenásť? To som bola veľmi krátko. Sadla som si za počítač a spustila som GTA. Nič iné som na práci nemala.

"Budem jazdiť normálne, ako normálny človek" povedala som sama sebe a vyšla na cestu. Po dvoch minütach som skákala z mrakodrapu. Toľko z normálneho šoférovania. Nakoniec som hru ukončila. Zapla som sims.

Seven: A ty nie si v škole?

"A ty nie si v práci?"

Seven: Mám voľno ^^

"Dobré pre teba. Idem hrať sims, chceš pozerať ako urobím novú rodinku?" opýtala som sa a čakala na jeho správu.

707: Áno^^ A dúfam, že urobíš aj mňa

"Alebo sa mi hackneš do počítača a urobíš sa sám. Lebo ty vieš najlepšie ako vyzeráš" povedala som a žačala pracovať na mojom simíkovy.

707: Keď mi to dovolíš, tak fajn

"Dovolím, no tak teraz sa hackni a urob si toho svojho simíka" prikázala som mu a odsunula som sa od monitora.

707: Dobre~~

Ja som si na druhej obrazovke zapla Aliciu (lebo xP) a začala som teda tým, že som sa postarala o koňa. Vždy som jedným okom mrkla na obrazovku so Simsom, aby som videla, čo Luciel robí. Po polhodinke skončil a ja som prišla.

"Dal si si meno Choi? Lebo ja som chcela, aby boli rodina" povedala som, keď som pohľadom začala skúmať jeho postavu.

707: Tak aj ty budeš Choi ;)

Urobila som tvár, vlasy, oblečenie a mala som všetko hotové. Už len meno. Na chvíľu som zaváhala, no napísala som tam 'Ayka Choi'.

707: Urob nám deti ^^

"Dúfam, že sa upokojíš s dvoma mačkami" povedala som a vytvorila mačku.

707: Daj jej pekné meno! Buttercup!

"No dobre, ale druhej dám meno ja!"

707: Dobre, dobre

Ďalšiemu nášmu dieťaťu som dala meno Fifi. Lebo je to zaujímavé. Také veselé.

Pohľad Luciela (sme niečo také nečakali, eh?):

Sedel som za počítačom a sledoval som Ayku, ako robí 'našu rodinu'. Naše deti Buttercup a Fifi sú dvojičky. Keď mala rodinu hotovú, prešla na náš pozemok.

"A teraz si postavíme dom" počul som Ayku povedať.

707: Samozrejme.

"Akej ho chceš farby?" opýtala sa ma. Zamyslel som sa.

707: Červenej~~

"Heh. No dobre. Taký veľký môže byť?" opýtala sa.

707: Môže

Takto sme pistavili celý dom. Hodiny už ukazovali tri poobede.
"Hej Luciel?"

707: Hmmm?

"Ty už si bol niekedy na takejto prespávačke?" opýtala sa ma.

707: Asi nie, prečo?

"Neviem, čo mám robiť"

707: Tak to ani ja

Zavolala na mňa Vanderwood a ja som musel ísť, lenže mi jej prišlo ľúto.

707: Ja už musím ísť Ayka, potom mi nezabudni povedať ako to dopadlo... Ako v tých pubertálnych filmoch

"Heheh. Fajn. Maj sa" rýchlo som začal pracovať.

Pohľad Ayky:

Sledovala som hru na počítači. Sledovala som, ako si žijú. Ani som si nevšimla, ako ten čas rýchlo ubehol a už som sa vybrala na miesto stretnutia s tými dvomi. Ešte u mňa nikdy neboli a ani sa ku mne nikdy nedostanú. Vošla som do našej kaviarne (tej kde sa stále s nimi stretávame) a všimla som si tých dvoch za stolom, aj s veľkými taškami, ktoré pravdepodobne mali byť ku mne. Z diaľky som im zamávala, oni odkývali. Na chvíľu som si k ním sadla a spolu sme opustili priestor. K môjmu domu sme išli pešo, lebo je to blízko. Už sme boli pred bránou na môj pozemok.