Zmena mi otvorila oči √

31.kapitola

ANETA

Ležíme nahý vedľa seba v posteli a počúvame dych toho druhého. V poslednom čase (posledný mesiac) to robíme veľmi často ale sme mladý a to k tomu patrí.

„Zlatko, nerád to hovorím ale musím si dať sprchu a utekať na tréning," povedal smutne.

„To nevadí, aj tak si potrebujem ísť niečo vybaviť do mesta," usmiala som sa na neho a dala mu rýchlu pusu. Pobral sa do kúpene a ja som sa rozhodla, že mu zatiaľ pripravím aspoň obložený chlebík. Isto je hladný. Obliekla som si župan a pobrala sa do kuchyne.

„Ďakujem. Ty myslíš naozaj na všetko," pochválil ma keď dojedol. Ja som sa na neho len usmiala.

„Tak ja bežím. Dávaj si na seba pozor," upozornil ma a už ho nebolo. Vybehla som teda aj ja hore sa osprchovať a obliecť sa. Keď som bola hotová obula som si moje obľúbené tenisky a išlo sa. Musím vybaviť dve veci. Prvá je pracovný pohovor. Mám ho mať v malom obchodíku neďaleko nás. Keďže som bola modelka v móde sa vyznám a preto je ta práca stvorená ako na mňa. Bola by som tam síce ako predavačka dámskych šiat, no môžem si ich sama navrhovať. A tá druhá vec čo musím vybaviť je darček pre Adama? Pýtate sa prečo? O dva týždne má narodeniny. Plánujem mu spraviť veľkú narodeninovú oslavu a pozveme celý hokejový team.

Stojím pred obchodíkom. Čo ak ma neprijmú? Otvorím dvere a vstúpim. Za pultom sedí žena okolo 40 a usmieva sa na mňa. Je dokonale upravená a má výborný štýl.

„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?" spýta sa ma milo.

„Dobrý deň. Ja som našla tento váš inzerát a chcela vy som sa uchádzať o toto miesto," vysvetlila som jej to a ukázala v mobile inzerát.

„Samozrejme, ako vidím máš úžasný vkus a ja ťa poznám. Nie si ty bývala modelka, ktorá si v živote veľa preskákala?" opýtala sa ma. Zostala som v šoku. To ma naozaj pozná? Ja som len nemo prikývla.

„Budem rada ak tu bude pracovať niekto ako si ty," dodala s úsmevom.

„Takže môžem nastúpiť?" spýtala som sa s nádejou v hlase.

„ Samozrejme. Zajtra ráno tu buď o ôsmej. Všetko ti vysvetlím," rozprávala mi predavačka.

„Super. Naozaj ďakujem," poďakujem a usmejem sa na ňu. Úsmev mi obetuje.

„Inak ja som Victoria a pokojne mi tykaj," dodala a podala mi ruku.

„Aneta," jej ruku som priala.

„Jasné ja viem," odvetila. Obe sme sa spolu zasmiali. Za všetko som jej znova poďakovala a odišla. Tak prvý bod by sme mali splnený. Povedala by som, že až nad očakávania.

Tak a teraz smer nákupne stredisko. Od obchodu je vzdialené asi pol hodinku chôdzou. Mám čas, a tak som sa rozhodla, že pôjdem pešo namiesto taxíka. Cestou je aj jeden nádherný park. Vždy keď cezeň idem, sa usmievam ako idiot. Má v sebe plno pozitívnej energie. Z ničoho nič sa mi zakrútila hlava. Rýchlo som sa chytila okolo idúceho pána.

„Ste v poriadku, pani?" spýtal sa ma.

„Hej," povedala som neisto.

„Poďte si sadnúť na lavičku," navrhol cudzí muž. Hneď ako som si sadla, mi bolo lepšie.

„Ďakujem vám," poďakovala som.

„To bola samozrejmosť. Ste celá biela. Odnesiem vás niekam? Tu mám auto," navrhol. Bol naozaj milý. Síce sa mi hlava už nekrútila, no bolo mi stále zle.

„Ak by ste boli taký zlatý. Nebývam ďaleko," pokúsila som sa o úsmev ale určite sa mi podarila iba nejaká grimasa.

„Poďte so mnou," povedal a už sme kráčali. Stále ma pridržiaval. Nasadla som na miesto spolujazdca a pripútala som sa. Nadiktovala som adresu a už sme išli.

„Ešte raz vám naozaj ďakujem," poďakovala som sa mu už asi 10 krát ale bol naozaj milý. Mohol mať okolo 30.

„Dovidenia," zamávala som mu . On mi odkýval a usmial sa. Otočila so sa k vchodovým dverám. Na moje prekvapenie v nich stál Adam a nemal práve príjemnú náladu.