34.kapitola

160 6 0
                                    

ANETA ( po 3 mesiacoch)

Prišli sme na dovolenku do našej rodnej krajiny. Veď už za chvíľu nebudem môcť lietať lietadlom. Bruško síce veľmi zatiaľ nenarástlo ale je to skvelý pocit mať dva životy pod srdcom. Fakt, že čakám detičky nás s Adamom ešte viac spojil.

Momentálne sedím s Laurou na zákusku. Už je úplne v poriadku z čoho sa veľmi teším. Dohodli sme sa, že po zákusku zájdeme kúpiť nejakú drobnosť pre detičky. Laura sa veľmi teší a ešte viac sa tešila, keď sme jej s Adamom oznámili, že bude krstná mama.

„Už ste rozmýšľali aké dáte meno deťom?" spýta sa Laura s radosťou. Úprimne? Už sme sa o tom s Adamom rozprávali, no ešte to spresníme keď sa dozvieme pohlavia bábätok.

„Tak nejaké máme. Máme dve chlapčenské a dve dievčenské. Chlapčenské sú Tomáš a Oliver. Tomáš po bratovi a Oliver po Adamovom otcovi. A dievčenské? Emma a Alica," povedala som jej náš názor.

„Dobrý výber. Páčia sa mi," prikyvovala s úsmevom Laura. Dojedli sme zákusky a vybrali sa do neďalekého obchodíku. Vyšli sme z neho po asi hodine. Nevedeli sme z tadiaľ odísť. Mali tam toľko krásnych vecí. Pípla mi SMS:

LÁSKA, PRÍDI NA MIESTO, KDE SOM ŤA PRVÝ KRÁT POZVAL VON. ADAM

Presne viem kde je to miesto. Bolo to na štadióne, prišla som pozrieť Tomáša na tréning a bol tam aj on.

VTEDY:

"Nejako nie si rada, že ma opäť vidíš," musel podpichnúť. Dobre. On to chcel.

"Nevedela som sa dočkať kedy ťa opäť uvidím. Teším sa na teba viac ako dieťa na vianoce," povedala som s iróniou v hlase.

"To som rád, nepôjdeme niekde? " tak touto otázkou ma úplne prekvapil. Je to len jeho hra. A ja ju nebudem hrať s ním.

"Prepáč ale s opicami do mesta nechodím. A zvlášť nie s tými, ktoré majú účes na pudlíka, " cmukla som na neho a dala na odchod.

"Ešte sa uvidíme o to sa neboj," ešte stihol zakričať.

Ja som mu len zakývala a pokračovala vo svojej ceste.

DNES:

Zavolala som si taxík a odišla na štadión. Všade bolo plno ľudí. Zistila som, že o 5minút sa končí zápas, na ktorom hrá aj Adam.

Vyhrali sme! Som šťastná. Všetci tlieskajú. Počkať, Adam si berie do ruky mikrofón. Čo má ten blázon za lubom?

„Tak vážení, veľmi si cením, že ste všetci tu a podporujete nás. Obzvlášť som rád, že tu pri mne stojí jedna osoba. Aneta Fray poď prosím sem," dopovedal a začal tlieskať a spolu s ním aj všetci ostatný. Dobre začínam mať strach. Zišla som úplne dolu a James mi pomohol prejsť po ľadovej ploche až k Adamovi.

„Poznáme sa od malička. Mali sme obdobie keď sme chceli aby ten druhý nežil ale boli aj časi keď sme bez toho druhého nevedeli žiť. Preto sa ť teraz pýtam," rozprával a medzi tým si pokľakol na koleno a otvoril krabičku, v ktorej je nádherný prsteň.

„Vezmeš si ma?" spýtal sa s nádejou. Celý štadión bol ticho a čakal na odpoveď. Mne sa do oči nahrnuli slzy. Slzy šťastia.

„Áno. Áno, vezmem si ťa," povedala som a hodila som sa mu okolokrku. Adam ma vzal na ruky a korčuľoval po celej ľadovej ploche. Všetcitlieskali a pískali. 

Zmena mi otvorila oči √Where stories live. Discover now