„Hej Payne, chytaj!" zakričal mi Brad a cez chodbu mi hodil jablko. „Dobrý chyt." zasmial sa a kráčal ku svojej skrinke.
Liam Payne, to som ja. Kapitán basketbalového tímu a najžiadanejší chlapec na škole. Lámač dievčenských sŕdc a možno už čoskoro nový reprezentant univerzitného tímu.
„Čo tak dnes pivo?" prešiel som k nemu a chrbtom sa oprel o ostatné skrinky.
„Sorry bro, ale s ocom chcem ísť na ryby. Vieš, chcem, aby mi požičal na to nové auto a na rybách sa dá prehovoriť najlepšie. Vždy keď niečo chytí má radosť akoby niečo vyhral." pokrčil plecom a s ohlušujúcim rachotom zabuchol plechové dvierka.
„Nevadí, asi sa budem učiť." povedal som akoby nič. Brad si ma premeral a začal sa smiať. Ja som sa hneď pridal, pretože učenie mojou silnou stránkou teda nebolo.
„Tento bol fakt dobrý Liam, ale už musím bežať. Vidíme sa v sobotu na zápase." chlapsky mi potriasol rukou a bežal preč. Ja som si to namieril rovno do šatne, keďže dnes sme mali tréning. Vykračoval som si v baseballovej bunde, ktorá na mne vyzerala naozaj dobre, a užíval si pohľady okolitých dievčat.
-----------------------------------------------------
„Liaaam." zobudil som sa na 'mamin' budík. Ach, zase to bol len sen .S nechuťou som sa vyštveral z postele a zamieril som si to do kúpeľne. Po rannej hygiene som sa opäť prešuchtal do svojej izby. Po zistení, že je pondelok, som si do tašky nahádzal pár učebníc a prešiel do kuchyne nášho malého, trojizbového bytu.
„Dobré ráno." pozdravil som mamu, ktorá akurát robila lievance. Moje obľúbené.
„Aj tebe synček." na líce mi vlepila bozk a vrátila sa k vareniu.
„Ahoj braček." zavolal na mňa Brad a hodil po mne jablko. Presne ako v mojom sne, lenže skutočnosť je úplne odlišná.
Meno Liam Payne nevyvoláva v mojej škole extra veľkú senzáciu. Skôr by som povedala, že som viac menej neviditeľný. Nepatrím do žiadnej partie alebo školského 'gangu'. Nehrám žiaden šport a tobôž nie som kapitánom nášho basketbalového tímu. Do tohto sveta patria mená ako Josh Hulky alebo Steve Jackson. Bývam len s mamou, pretože otec nás opustil, keď som bol malý a všetky mamine doterajšie vzťahy sa žiaľ rozpadli. Naozaj by som jej už prial nejakého skvelého chlapa, ale ja to asi neovplyvním. Ja som mal tiež hlavu v oblakoch. Volá sa Melanie Carter a je hlavnou roztlieskavačkou, čiže, pre mňa nedosiahnuteľný cieľ. Má dlhé hnedé vlasy a tie najkrajšie modré oči, aké kedy niekto videl. Najväčším problémom je však fakt, že je akoby vlastníctvom Josha, ktorý sa jej asi nikdy nevzdá. A, povedzme si pravdu, keby sa aj tento párik snov rozpadol, isto by som nebol prvý, za kým by Melanie bežala. Až tak si zase neverím.
„Zase si zasnený?" hučal do mňa pri skrinkách.
„Hm, ja len, no veď vi.." ani som mu nestihol dopovedať. Po chodbe sa rozlial dievčenský smiech. Nemal ho na svedomí nik iný, ako tím roztlieskavačiek v ich typickom úbore. Melanie išla samozrejme ako prvá. Na perách sa jej pohrával šibalský úsmev a dlhé vlasy sa jej v cope kolísali z boka na bok.
„Ach." vzdychol si Brad. „Je to tu zase. Veď bež za ňou a povedz jej pravdu. Že od prváku nemyslíš na nikoho len na ňu, a že každý pohľad na jej dokonalé..veď vieš čo myslím." zasmial sa a s rachotom zavrel svoju skrinku, v ktorej lovil akúsi knihu.
„Zbláznil si sa? Veď ani nevie, že existujem." opierajúc o ostatné skrinky som smutne skonštatoval.
„Už toľko nerozmýšľaj ty romantik. Na, radšej mi podrž túto knihu." Brad mi do rúk hodil akúsi učebnicu. Ja som však vôbec nebol sústredený, a tak zväzok strán so 'zaujímavým' textom skončil na zemi. Rýchlo som sa zohol, že ho zodvihnem, ale pri opätovnom dvíhaní sa, som nechtiac do niekoho narazil.
