Moje telo pomaly precitalo. Na štrbinku som otvorila oči a s úľavou zistila, že spíš. Od toho, čo kedysi bolo, nás delila jediná prikrývka, ležiaca medzi nami.
Pokúšala som sa posadiť, aby som niečím zahalila svoju nahotu, no nedarilo sa mi. Každý jeden sval na tele ma bolel. Mala som pocit, akoby ma moje vlastné ja chcelo zničiť. No nebolo to moje ja. Bol si to ty, kto ma ničil. Už som ani nemohla chodiť von čo len s kúskom odhalenej pokožky.
Opäť som sa pokúsila posadiť. Pretočila som sa na bok, chrbtom k tebe, zaprela sa o lakeť a postupne o celú ruku, až sa mi to konečne podarilo. Podbruškom a zadočkom mi razom prebehla ukrutná, neprestávajúca bolesť. Zaprela som sa rukami o posteľ a postavila sa, no nohy som mala ako z vody. Zachytila som sa steny. Bolesť začala konečne ustupovať, aj keď som cítila každý sval, každý pohyb, ktorý som vykonala. Pomalým, váhavým krokom som sa presunula k zrkadlu siahajúcemu od podlahy až ku stropu a zahľadela sa doň. Na tele, tak bledom vo svite mesiaca, sa skvelo niekoľko tmavých modrín. Dotackala som sa bližšie, jediným pohybom ruky si prehodila rozcuchané vlasy na chrbát. Chcela som vidieť, čo dovtedy zahaľovali, no asi som chcieť nemala. Celý krk a ramená som mala pokryté stopami po silnom uhryznutí, na niektorých boli zaschnuté stopy krvi. S narastajúcou obavou a hrčou sĺz v hrdle som sa otáčala chrbtom k zrkadlu a nemýlila som sa. Bolo to dokonca možno horšie, než som si myslela. Môj zadok a spodnú časť chrbta si úplne zničil. Všetko bolo posiate krvavými ranami. Skúsila som potlačiť vzlyk, no slzám som zabrániť nevedela. Potichu som vytiahla zo skrine tvoju károvanú košeľu a opatrne stlačila kľučku, aby som ťa nezobudila. Bolo by to len horšie. Bosé nohy som ticho kládla pred seba a dávala si pozor na každý krok. Ešte stále ma všetko neskutočne bolelo a bála som sa, že by som niečo zhodila. Zobudilo by ťa to a to som nechcela. Keď spíš, si najviac podobný človeku, ktorého som milovala. Človeku, ktorým si bol v minulosti.
Podišla som k okennému parapetu a hľadela von, no nič som nevidela. Jediný film sa odohrával v mojej mysli. Ten najhorší film.
*****
(predstava)
Dvere sa buchnutím zatvorili a ona len sedela na pohovke v obývačke. Ruky zložené na stehnách, oči hľadiace priamo pred seba. Myslela na to, čo sa dialo vždy, keď sa tie dvere za posledný mesiac zabuchli.
Vošiel do miestnosti a ráznym krokom k nej pristúpil. Namiesto pozdravu sa k nej sklonil a prisal sa jej na pery. Jazykom sa pokúšal preniknúť do jej úst, no keď mu to nedovolila ona, vzal si aj sám, čo mu patrilo. Na okamih rozpojil ich pery, boky jej zovrel vo svojich veľkých dlaniach a postavil ju. Opäť pritisol svoje pery na jej a ona tam len stála, odhodlaná aspoň mu sťažiť podmienky. Stisla pery k sebe. No on si našiel spôsob. Rukou jej potiahol vlasy zviazané do vrkoča a ona zaklonila hlavu s tichým "au!", ktoré mu otvorilo cestu. Teraz sa už nemala ako brániť. Len držala a čakala, čo bude ďalej. Po chvíli sa odtiahol a odišiel do kuchyne. Siahol po pohároch na barovom pulte a do oboch nalial džús. Prišiel späť a jeden jej podal. Vzala si ho, no neodpila si.
"Myslel som, že sme v pohode," šepol jej do ucha. Len pokrútila hlavou. "Je mi to ľúto. Ale je to v tvojej mysli. Kedysi si ležala tak blízko mňa..."
Dopil svoj džús a pohár odniesol do kuchyne. Ona ten svoj, ešte stále plný, držala v dlaniach a len upierala zrak na nejaký neurčitý bod, ktorý poznala len ona sama. Ani si nevšimla, kedy jej pohár vybral spomedzi zovretých prstov a nechal ho na zemi pri pohovke. Začala vnímať, až keď ju vzal na ruky a odniesol až do spálne. Rýchlo z nej strhol oblečenie a venoval jej telu skúmavý pohľad. Potom ju sotil na posteľ a priviazal.
(koniec prectavy)
******
Po tele mi prebehli zimomriavky, až ma striaslo. V tom som si spomenula na tvoju košeľu, ktorú som ešte stále zvierala v ľavej ruke. Pretiahla som si ju cez hlavu a ruky prestrčila do rukávov, ktoré som vzápätí vyhrnula po lakte, tak ako si to robieval ty. Vrchné tri gombíky som nechala rozopnuté a opäť sa zahľadela z okna. Tentokrát som vnímala začínajúce svitanie, vtáky letiace nad obzorom a prebúdzajúce sa mesto podo mnou. To všetko ma napĺňalo zvláštnou atmosférou plnou príchodu toho, na čo som dlho čakala. Bol ten správny čas.
