Place for us

3. kapitola- všetkých raz ovládne strach

Po dlhej večeri a nekonečne dlhých rozhovoroch s rodičmi sedím sama v jednej z izieb vo vlaku. Táto kedysi patrila mame, teraz ju pridelili mne. Sedím na dokonale ustlanej posteli so saténovými obliečkami. Kolená si tisnem k hrudi a hľadím do prázdna. Večera plná ustarostených pohľadov ma vyčerpala viac ako som očakávala. Nechcem aby za mnou niekto chodil, zavrela som si dvere a zatiahla závesy na oknách.  Vonku už dávno zapadlo slnko. Izbu mi osvetľuje len mesačný svit predierajúci sa cez štrbiny, kde už závesy nedotiahli. Neviem ako dlho tak sedím, s prázdnou mysľou hľadím na satén pod nohami, no zrazu vstanem a odomknem dvere do chodby. Pomaly otváram ťažké dvere a stúpam do tmavej chodby medzi izbami vo vlaku. Kráčam najtižšie ako sa dá. Ľadová podlaha mi štípe bosé nohy. Nemám poňatie kde vedú chodby vo vlaku ale pokračujem za svetlom mesačného svitu vychádzajúceho z najbližších dverí. Sú otvorené. Vchádzam do  veľkej izby. Je to miestnosť so sedačkami a obrazovkou. Po pravej strane sa tiahne veľké okno cez ktoré preniká jediné svetlo v miestnosti. Na najbližšej pohovke zbadám postavu . Potichu sa k nej blížim. Sedí na zamatovej sedačke s kopou vankúšov. Prisadnem si. „Prečo nespíš?“ opýtam sa otca. „Nemôžem“ odpovie, stále hľadiac  na okno. „Nočné mory?“ opýtam sa. Otec sa otočí a zadíva sa na mňa. Opriem sa o jeho plece a on ma objíme.  Bez akéhokoľvek náznaku, že chcem niečo počuť. Bez toho aby som povedala čo i len slovíčko, začne rozprávať. „Keď som v tomto vlaku sedel naposledy , mierili sme do sídla na 75.hry. Ležal som v maminej izbe lebo ju trápili nočné mory. V mojom svetle som ju videl ako silnú a nebojácnu no hry nás poznamenali natoľko , že aj s tých najsilnejších sa stali ľudia v noci posadnutí nočnými morami. Každú noc vo vlaku som bol pri nej. A vedel som, že ju musím dostať späť domov , aj za cenu vlastného života. Nie všetko si pamätám, veľa vecí viem z rozptávania iných, no hlavne tvojej mami. Dozvieš sa aj to , prečo . Všetko šlo dobre , mal som dohodu s Haymitchom. Povedal , že ju privedie späť. Lenže tvoja mama , zlatko, ona sa s ním dohodla poza môj chrbát. Chcela aby som sa vrátil ja. V sídle sme boli síce nový ale obľúbený. Tvoja mama žiarila na tréningoch. Každý ju chcel za spojenca, dokonca aj vyvolený z prvého a druhého obvodu. No ibaže ty poznáš mamu, Katniss bola odjakživa temperamentná , chcela do týmu spojencov o ktorých by nikto iný ani nezakopol.  Nakoniec sme sa dohodli , že do toho pôjdeme sami. V aréne nás ale čakalo iné prekvapenie. Mali sme spojenca, čarovného, okúzľujúceho a hlavne sebou omámeného, slávneho Finnicka Odaira zo štvrtého obvodu. Pridala sa k nám aj staručká Mags ktorá patrila k Finnickovi...,“

Otec pokračuje v rozprávaní z arény, hovorí mi o ich spojencoch, o hodinách. Dozviem sa takmer celý priebeh hriech. Pár krát sa zastaví uprostred vety, nachvíľu zostane ticho a potom opäť pokračuje. Občas mu zlyhá hlas a začujem náznak smútku, inokedy strachu či nenávisti . No aj navzdory tomu všetkému pokračuje „ Vyzeralo to celkom dobre , mali sme plán a chystali sme sa ho použiť. Beete ale poslal Katniss s Johanou a ja som mal ostať s nimi, aspoň takto si to pamätám.  Nechcel som ju pustiť, vedel som , že sa niečo stane. Potom nasledoval scenár ktorý sa mne splieta s iným, nedokážem odhadnúť čo je pravda a čo nie. Jedno viem určite.  Po tom ako Katniss, teda tvoja mama, prerušila silové pole , ma spolu s Johanou a Enobariou zajal prezident Snow. Myslel si , že sme o akomsi pláne rebelov vedeli. Ja som ale nepoznal nič z toho čo odo mňa chceli. Diali .. diali „ zlyhá mu hlas „diali sa tam hrozné veci Willow, veci , ktoré ti nepoviem. Mám na ne tie najhoršie spomienky. Mučili ma aby dostali informácie . Tvoja mam spolupracoval s rebelmi.  Vraj som sa ju snažil chrániť no z toho si už nepamätám nič. V sídle ma.. „ prestane rozprávať, v izbe zavládlo na pár sekúnd úplne ticho, neodvážila som sa ho prerušiť.“... prežíval som v sídle strašné veci, neodvážim sa o nich povedať ti. Bude lepšie ak sa to nedozvieš. Poviem ti že nás mučili. Prezident Snow chcel odo mňa informácie , ktoré som ale nemal. Stal som sa , ani neviem čím, návnadou . No a tvoja mama ma zachránila. Navzdory všetkému, akým som sa stal, ma chránila. Willow, to je asi všetko. Všetko čo potrebuješ vedieť“ pohladí ma po líci, vstane a odíde. Nepodobá sa to na neho. Vždy keď ma niečo trápilo, zakaždým ostal pri mne. Ešte dlho po jeho rozprávaní nedokážem zavrieť oči, mihajú sa mi v hlave všetky tie strašný výjavy. Zaspím niečo vyše nad ránom , posledná vec na ktorú myslím je , že odteraz považujem otca za najstatočnejšieho človeka , ktorého poznám

Zobúdzam sa na vôňu pečeného mäsa prúdiaceho z kuchyne. Do izby svieti prudké slnečné svetlo. Na sedačke oproti mne sedí Rye a díva sa na veľkú obrazovku .

„Pozrime sa kto konečne vstal!“ 

„Aj tebe dobré ránko !“ odvetím

„Dobré popoludnie , keď už,“ povie.

 „ Popoludnie ?“ opýtam sa.

 „ Popoludnie, sestrička. Je niečo okolo jednej, čakáme všetci už len na teba, obed je hotový. Tak sa pohni aby som nemusel zase počúvať hlúpe narážky tých divný ľudí, že nám to za chvíľu vychladne“

„ Veď, už vstávam“  Pomaly sa posadím a vystriem si nohy. Postavím sa a odkráčam za Ryeom do jedálneho vozňa kde na nás už čaká Haymitch s rodičmi , sediaci sa veľkým stolom s kopou jedla.

...

Asi po dvoch hodinách všetci nervózne sedíme a čakáme kedy dorazíme do druhého obvodu. Vlak pomaly zastaví. Do nášho vozňa príde niekoľko ľudí, zoberú nám batožiny a rozkážu vyjsť von. Čakajú nás tam dva veľké autá, pravdepodobne obrnené. Nervózne si nastúpim a sadnem na zadné sedadlá. Za mnou nasadne Rye a potom aj ostatný. Za volantom sedí vysoký pán v uniforme, vedľa neho rovnako oblečená žena. Obaja sedia ticho a bez slova sa pohneme vpred. Auto za nami nás nasleduje. Počas cesty nikto neprehovorí. Hľadím na sivú , fádnu oblohu , na ľudí kráčajúcich po betónových chodníkoch. Je to tu tak odlišné. Pripadám si až príliš cudzia. Keď šofér zahne doprava , naskytne sa mi pohľad na vysokú horu . Stoja pri nej muži, dokonca aj ženy oblečené v podobných uniformách ako tí , ktorý sedia s nami v tomto aute. Za pár minút zastavíme. Pozrieme na seba tými povzbudzujúcimi pohľadmi ,ktoré majú v sebe viac strachu ako by mali mať.  Mama vystúpi ako prvá, za ňou otec, Haymitch a ja, Rye posledný.  Kráčame spolu , vedľa nás postávajú presne taký istý ľudia akých som videla ja pri hore . Na konci toho zástupu stoja dvaja postarší muži. Jedného spoznám na prvý pohľad. Je to prezident prvého kraja, Tiberius. Druhý pán je mojim očiam neznámy. Vyzerá staršie ako Tiberius. Je oblečený v tmavozelenom obleku, na prvý pohľad čiernom . Celý jeho oblek pokrývajú akési vzory, z diaľky ich nerozoznám. Tvár ma pokrytú vráskami. Vlasi sivé ale upravené. Je vyžší ako prezident z prvého kraja. Keď zastaneme pár krokov od nich, Tiberius začne. „Vitajte v Druhom obvode pani Mellarková, pán Mellark“ povie, má oblečené podobné sako ako v ten deň keď k nám prišiel . Sivé, s diamantovými manžetovými gombíkmi. Nohavice má o niečo tmavšie než sako, nehodia sa mu. Za tých pár dní mu stihla narásť jemná brada, očividne si s tým neláme hlavu a hrdo ju nosí.

„ Toto je prezident druhého obvodu,“ ukáže na pána vedľa seba , „ Magnus Greenlaw“

„Rád vás spoznávam Katniss,“ povie a podá mame ruku, „ Za vašich čias ste nám narobili veľa problémov.  Ale tomu je hádam koniec, no nie ?“ vyhlási. Má starý, no výrazný hlas. Pozrie na mamu a pomaly sa usmeje. Mama sa tvári zvláštne, badať v nej hnev ale aj strach. Nič nepovie len stojí  a hľadí na prezidenta. Ten zdvihne hlavu a rozpačito si uhladí oblek. Badateľne pozrie na Tiberiusa povie : „ Tak poďte dnu. Ukážem vás vaše izby,“ kývne na nás a vykročí vpred. Chôdzu ma akúsi divnú, jemne sa nakláňa na pravú stranu. Vchádzame do obrovskej budovy. Zvonku je obložená vyhladeným, svetlým kameňom. Mama sa správa čudne, takto ju nepoznám . Ibaže sa tu mame asi vynárajú potláčané spomienky , kto vie ? Greenlaw ale hovoril, že im kedysi narobila problémy. Pravdepodobne to s tým súvisí. Ten strach v očiach, mne nepoznaný, v tak blízkej osobe.

-Prepáčte za to dlhé čakanie na túto kapitolu, ale po istej časti som nevedela čo napísať. Taktisto tu boli sviatky a akosi mám cez prázdniny menej času než cez školu. No ale snáď sa vám kapitola páči a počkáte si aj na dlašiu ( pokúsim sa ju pridať už skôr )  . Tak komentujte , kritzujte píšte ...