Place for us

2. kapitola

Po rozprávaní mami a otca Tiberius opäť pokračuje, akoby sa nič nestalo, začne rozprávať „myslím že teraz je už každému jasné čo sa stalo , čiže môžem pokračovať. Kde som to skončil ? Áno, bez zabíjania. Chcem tým povedať že sa ukážete pred kamerami , zahráte sa na vyvolenú , predvediete sa v krásnych šatách, urobíme s vami rozhovory a potom už len vstúpite do arény kde sa akože budete ukrývať, nájdete si spojencov. Proste sa zahráte na herečku“

„Na vyvolenú?“ opýta sa otec .

„Hovoríme o vašej dcére pán Mellark. Chcem ju ako vyvolenú z dvanásteho kraja  poslať do našich hier“

Po tejto vete si pamätám už len na obrovský strach ktorý lomcoval v izbe . Mama začala ohlušujúco kričať, vrhla sa na chlapíka cez stôl .Čakala som že ju otec zastaví ten sa ale zosunul na stoličku položil hlavu na stôl, a objal ju rukami. Mamu stiahli z dosahu chlapíka  z jednotky Haymicth a Rye , ktorý našťastie ostali pri vedomí. Na nič konkrétne sa už zapamätám. Neviem či som omdlela, či ma buchla stolička, pamätám si len tmu, bolesť a krik.

Zobúdzam sa na červenom gauči v obývačke. Rye sedí vedľa mňa na pohovke. Ruky ma zložené na kolenách a hľadí na koberec pod nohami. Nemôžem uveriť že môj o dva roky mladší brat vyzerá staršie než ja. Za posledné roky riadne dospel . Mama s ním lovila už od útleho detstva. Ponáša sa viac na ňu než na otca. S vedľajšej izby sa ozývajú hlasy ,no v obývačke je dobrú chvíľu úplne ticho, až kým ho nepreruším ja. „Čo sa stalo?“

„Po narážke , že máš ísť do hier sa to nejako zvrtlo. Mama sa na prezidenta vrhla cez stôl. S Haymitchom sme sa ju snažili od neho odtrhnúť pričom mi ale vytiahla z vrecka nožík“

„Nemal si ho brať“ poviem a až potom si všimnem jeho obviazané ruky.

„Ja viem“ odpovie.

„Mama dostala záchvat a otec spanikáril, očividne sa z toho ani jeden ešte stále nevie spamätať. Sú s Haymitchom v kuchyni“ , pozrie sa mňa s tým svojim dospeláckym výrazom. Nechápem to , prečo sa on vždy správa tak ako by som sa mala správať ja, prečo je on vždy ten zodpovednejší? „ Willow...“ začne, „.. naši rodičia začali revolúciu, zažili niečo čo by niekto zažiť nemal. Nechceli deti aby oni nemuseli zažiť to čo oni a teraz aj napriek bezpečiu ktoré pre nás dobili sa to má zopakovať"

„Ja to chápem Rye !“ Vykríknem. „Nehraj sa na dospelého! Chápem čo sa tu  deje a dobre viem že s tým budem musieť niečo urobiť. Ty do hier nepôjdeš , ale ja áno ! Tak ma tu prestaň obviňovať  z toho že si to neuvedomujem !“  Pri týchto vetách stojím, ukazujem na Ryea a rozkrikujem sa po celom dome . Nikoho to asi nezaujíma lebo hlasy z kuchyne neutíchajú . Pozriem na Ryea a otočím sa, kráčam cez chodbu do kuchyne. Otvorím dvere a zazriem mamu, otca a Haymitcha sedieť za našim stolom . Všetci sa na mňa pozrú, až na otca ,ktorý má hlavu položenú na stole. Haymitch drží v ruke nôž. „Posaď sa srdiečko“ ukáže na stoličku. Opatrne si sadnem. Pozriem na mamu ktorá sedí vedľa mňa. Snaží sa usmiať no úsmev sa zmení na niečo úplne iné. Haymitch ma pohladí po pleci .

„Zlatíčko. Nedovolíme aby si tam šla. Nemusíš sa báť“ povie.

„Ako že nedovolíte? Nechystáte sa nič urobiť, však nie?“

„V pondelok cestujeme do druhého obvodu ,kde sa bude konať stretnutie všetkých prezidentov a víťazov hier, ktorí prežili. Nie je nás veľa ale myslím že budeme schopní tieto hry zastaviť.“

„Nechcem aby sa vám niečo stalo“ poviem.

„Veď sa nám nič nestane. S prezidentkou z ôsmeho obvodu sa dobre poznáme . Taktiež by nám mohli pomôcť aj prezident z trinásteho a jedenásteho obvodu. Nemáš sa čoho báť ,zaltíčko . Spolu to zvládneme“ povie Haymitch nezvyčajne milým hlasom, pohladí ma po pleci a pozrie na mamu.

O pár dni neskôr  sedím vo vlaku a hľadím na dvanásty kraj , na rokmi spustošený obvod. Suchá krajina bez trávy a stromov sa tiahne dlhým úsekom popri koľajniciach. Môj rodný kraj mi mizne z dohľadu. Opustila som ho len raz pred desiatimi rokmi pri návšteve štvrtého obvodu. Ako sedemročná som tam odcestovala spolu s celou rodinou . Nepamätám sa už na to ale bolo tam krásne. Čisté more ,ktoré v dvanástom obvode nemáme mi ako malému dievčaťu pár týždňov veľmi chýbalo. Nasledujeme rýchlo .Stromy sa pri tejto rýchlosti zlievajú do jednej veľkej ,zelenej šmuhy. Cez obrovské okná pozorujem oblohu. Sýtomodrá plocha s jemnými bielymi obláčikmi nadľahčuje túto podivnú situáciu , v ktorej sa nachádzam . Premýšľam nad tým aké to asi bolo, žiť v obrovskom strachu. Neustále sa báť o život svojej rodiny. Nedokážem si predstaviť  pocity dvadsiatich štyroch detí uzavretých v obrovskej aréne. Na čo vtedy mysleli ich rodiny ? Pozerať sa na vlastné deti ako pomaly umierajú pred zrakmi celej krajiny a vedieť, že niekto tam v kapitole má z toho radosť. Nedokázal by som žiť v takomto svete. Zrazu chápem mamu. Rozumiem prečo nechcela mať deti. Nebola by som schopná priviesť dieťa na svet podobný tomu aký tu kedysi bol . Premýšľam o hrách o minulosti až kým ma z mojich pochmúrnych myšlienok nevytiahnu niečo kroky. Očakávam mamu či skôr otca ktorý ma prídu utešovať. Na moje počudovanie za mnou neprídu oni.

„Ahoj Haymitch“ poviem prekvapene. „Ale čo, asi si čakala niekoho iného, srdiečko“ povie so svojim typickým pohŕdavým hlasom. Hľadím na neho a neviem čo povedať.

„Kde je mama s otcom ?“ opýtam sa ho. „To by som aj ja rád vedel , ale toto prostredie im asi nerobí dobre . Vieš, naposledy sme sedeli v takomto v laku cestou na hry štvťročia. Atmosféra v tých dňoch bola snáď najhoršia za celý čas ,ktorý som robil mentora. Ani vo mne to nevyvoláva pekné spomienky, čo ti budem nahovárať, je to strašné“ Zahľadí sa na strop, chvíľu na neho pozerá. Potom sa otočí a zo stolíka pri sedačkách vezme fľašu. „Nepil som šestnásť rokov . Prestal som pár mesiacov potom čo si sa narodila. Povedala si moje meno. Nemohol som, nedokázal som viac piť. Musel som tu byť pre vás, vieš . Táto situácia si to ale žiada, aspoň jeden pohárik. Zlatíčko, vieš v akej sme situácii ? Nedokážem zabrániť aby si šla do hier“

„Ale, hovoril si že .. „

„Ja viem čo som povedal. Nedokážem pred očami tvojich rodičov povedať , že ťa nezachránim . Máme síce dobré známosti, môžu nám pomôcť. Ale tak silné veľmoci ako prvý a druhý kraj nepremôžeme tak jednoducho. Keď sa rozhodnú že hry budú , už to nezmenia“ pozrie sa na mňa a odpije z fľaše. Chytí ma za ruku a povie „ Budeme za teba bojovať a možno sa tam nedostaneš ale to ti nemôžem zaručiť,“ zahľadí sa na mňa, v očiach mu badám súcit, “môžeme dúfať ,že je to tak ako hovoril Tiberius. Nikto nezomrie. Dáš si horúcu čokoládu ? Tvoj otec ju miluje.“

-A je tu druhá kapitola mojej Fanfiction. Snáď sa vám páčila. Tak píšte , komentuje kritzujte. Každý komentár ma poteší :)