Heartbeat

♥ 17. kapitola ♥

Bola tak šokovaná, že nezmohla ani len na slovo. Študenti už vo veľkom prichádzali do školy, začínali rozkladať svoje veci po stánkoch z lavíc, na útržky papierikov písali ceny svojich výrobkov. Vôkol seba nevidela ani jedného študenta v školskej uniforme.

„Čo sa to tu deje?"

Nikto ju nepočúval. Všetci veselo džavotali. Pár študentiek ukazovalo svoje zimné šaty, v ktorých prišli. Vysoké čižmy klopkali po podlahe. Chalani mali zase naopak na sebe rôzne nohavice s hrubými mikinami, kabátmi. Celá škola sa zmenila na jednu veľkú pestrofarebnú masu, ktorá sa neprestajne hmýrila a zunela.

Zakrútila sa jej hlava. Po Alexandrovej podanej žiadosti sa zdalo, že sa situácia o niečo upokojila a zrazu to bolo tu. Nedokázala pochopiť, ako s tým mohol súhlasiť každý jeden študent. Verila tomu, že tak ako tu boli žiaci, ktorým sa školské uniformy nepáčili, museli tu byť žiaci, ktorí ich mali radi. Inak by to znamenalo, že ona je jediná, čo stále hrdo nosí reprezentatívne oblečenie ich školy.

Zvrtla sa a utekala ku schodom.

„Nebehajte po chodbe, pani viceprezidentka!" zavolal za ňou niektorý zo žiakov.

Smiech zašumel chodbou, farebné vlny sa vôkol nej hmýrili. Schmatla zábradlie a utekala dole schodmi. Jej autorita tentoraz neznamenala nič. Už nebola hlavou školy, zástupu študentov, ktorí pôsobili jednotne. Teraz sa rozprskli na jednotlivcov, ktorých k tejto škole už nič nepútalo. A ona nebola nikým, bola len jedinou tmavomodrou bodkou v dave.

Prebehla dole, rozrazila vchodové presklené dvere a vyletela von. Do tváre jej zafúkal studený vietor. Vôkol nej všade naokolo padal sneh. Jej studené líca, ktoré sa zohriali rozpakmi len čo vstúpila do školy, sa začínali zase ochladzovať. Cítila ako jej do ovzdušia sála teplo z tváre a oči jej zaslzili.

Pred sebou uvidela otvorenú školskú bránu, kde stál hlúčik študentov. Zakaždým, keď niekto vstúpil na školský dvor oblečený v uniforme, strhli mu sako s pletenou svetrovou vestou dole a namiesto toho mu na košeľu navliekli farebné tričká, ktoré so sebou priniesli.

Teraz už chápala, prečo sa v škole neobjavil ani jeden študent v uniforme. Ostatní ich donútili obliecť si tričká.

„Čo tu vystrájate?" zavrčala Shanti a podišla smelo k nim. „Prečo ich tu vyzliekate a nútite ich nosiť veci, ktoré nechcú?"

„Pretože táto škola robí to isté nám," zakričal niekto z nich.

„Nikto nestojí o tieto strašné smradľavé uniformy!"

„Pani viceprezidentka! Dnes máme zásadu žiadne školské uniformy! Čo vy nato, pán prezident?"

Až vtedy otočila hlavu k poslednému študentovi zo skupinky, ktorý držal v náručí farebné tričká a v ústach prevaľoval paličku od lízanky. Alexander sa na ňu pozrel a tvár sa mu vykrivila do úškrnu. Absolútne ho v tom širokom čiernom tričku a hrubej mikine nespoznala.

„Samozrejme! Moje pravidlo na dnes je jasné: Ani jedna školská uniforma!"

„NIE!" zvrieskla Shanti, ale nikto ju nepočúval.

Ktosi priskočil k nej, strhol jej z pliec sako. Vietor jej prefúkol pletenú vestu a tenkú látku bielej blúzky. Na chrbte jej nabehli zimomriavky. Ďalší dvaja chlapci pristúpili k nej a chceli jej stiahnuť aj vestu. Zháčila sa, husté vločky jej padali na plecia, vpíjali sa do tenkej látky a lepili jej ju k telu.

To, čo sa tu odohrávalo, bolo číre šialenstvo.

„Počkajte!" zastavil ich Alexander.

Vydýchla si. Toto šialenstvo snáď konečne skončí.