Heartbeat

♥ 6. kapitola ♥

Shanti si myslela, že tento deň nemôže byť horším. No Alex sa rozhodol, že jej dokáže presne pravý opak. A tak keď nastúpila do prenajatého autobusu a sadla si na posledné voľné dvoj-sedadlo vpredu, on sa s úsmevom pristavil pri nej.

„Máš tu voľné?" opýtal sa jej.

Pozrela na neho a chcela odvrknúť, no on jej nepríjemný pohľad drzo zhodnotil ako pozitívnu odpoveď. Spokojne sa usadil vedľa nej, stará sedačka autobusu zavŕzgala pod jeho váhou.

Zrazu bol pri nej bližšie, než by chcela, než dokázala zvládnuť so svojimi nervami. A tak sa iba nahnevane odvrátila do okna a bola odhodlaná s ním neprehovoriť počas celej cesty, ktorá chvalabohu nemala trvať dlho.

No dnes sa zrejme celý svet spojil proti nej. Ľudia ponáhľajúci sa na svojich autách do práce, študenti kráčajúci do školy, celý svet sa ponoril do raňajšieho uponáhľaného frmolu a autá na cestách neubúdali. Ranná dopravná špička sa menila na cestnú katastrofu.

Možno by jej to nevadilo. Rada sa dívala von oknom počas cestovania, ale Alexové prihlúple bľabotanie ju privádzalo do šialenstva.

„Mohol by si zmĺknuť?" zasyčala na neho, keď sa konečne odhodlala otočiť.

„Nie, nemohol," odvetil. „Keď sa počas cestovania nudím, začne mi byť zle, takže sa musím nejako zabaviť."

Prevrátila očami: „Počúvaj hudbu z mobilu."

„Načo by som to robil? Sedím s tebou, takže musím využiť každú jednu minútu. Som zvedavý na to, aký má názor viceprezidentka na zmeny, ktoré sa na tejto škole chystám zaviesť."

„Zmeny?"

„Bude to hotová reforma, pani viceprezidentka."

„Čo chceš urobiť?" oči sa jej na moment blysli panikou.

„Zrušiť školské uniformy," povedal.

„Žartuješ!"

„Nežartujem," jeho pohľad zvážnel, oči mu stmavli.

„To by si neurobil."

Iba to stále zaryto odmietala. Jej mozog to nedokázal pochopiť. Uvedomoval si vôbec, čo všetko sa môže týmto zmeniť? Toto nebolo krátkodobé rozhodnutie typu ideme počas jedného dňa na plaváreň. Toto bolo niečo, čo by kompletne zmenilo školu na niekoľko rokov.

„Uvedomuješ si, čo robíš?" zasyčala na neho znova.

Nevedela v ňom čítať. Nevedela, či to myslí naozaj vážne, alebo mu len robí neskutočnú radosť ísť proti nej.

„Uvedomujem," pokračoval v slovnom provokovaní.

Mala chuť ho na mieste prefackať.

„Neverím tomu, že vieš, čo robíš," pokračovala.

Stíšila hlas, aby ich nepočul nikto, kto sedel vôkol nich. Dlane, ktoré mala položené v lone, sa jej zovreli do pästí. Pomaly v nej začínal bublať hnev. Začal stúpať, zohrievať jej telo, zrýchľovať krvný obeh, potom jej rapídne stúpol v tele nahor, zaplnil jej žalúdok lávou, rozčuchral ružovú farbu v lícach.

„Je to obrovská zábava, však? Ísť proti zástupkyni, riaditeľovi. Proti mne. Myslíš si, že si teraz získal moc, keď ťa študenti zvolili a aj dvaja šialenci v rade ťa na slovo počúvajú?"

Uškrnul sa. Jeho pery sa nadvihli a on jej venoval presne ten šibalský úškrn, ktorý na ňom neznášala.

Schmatla ho rukami za chlopne saka na jeho uniforme. Zaťala prsty do tmavej látky, priblížila sa k nemu: „Nedovolím ti robiť nezodpovedne vážne rozhodnutia. Vieš o fungovaní školy hovno, tak sa nesnaž hrať na dôležitého."