Heartbeat

♥ 13. kapitola ♥

Niečo sa zmenilo. Oliver sa zmenil. Prestal sa s ňou stretávať, rozprávať. Doučovanie z matematiky bolo nenávratne zrušené a Shanti sa obávala najbližšieho testu. Vedela, že tentoraz to určite poriadne spacká a jej mama z toho nebude vôbec nadšená.

Od zúriacej zástupkyne sa dozvedela, že Alexander neklamal. Naozaj posunul žiadosť o zrušenie uniformy riaditeľovi. Ostávalo ešte spísať petíciu, kde sa mala podpísať väčšina žiakov a plán za ich zrušenie bol zrazu o niečo viac realizovateľný ako predtým.

To bolo to, čo ju zo všetkého štvalo najviac. No nech sa chcela o tom rozprávať, nemala sa komu zveriť. Počasie vonku sa zhoršilo, prestala chodiť do dreveného domčeka ukrytého v stromoch. Ren jej kúsok chýbal, vedela, že by ju istotne vypočul a možno aj poradil. No nemohla ho navštíviť.

Škola organizovala predvianočnú burzu, kde žiaci podonášali svoje výrobky alebo staré veci z domu a mohli ich predávať. Peniaze išli do školského fondu, delili sa priamo do tried žiakov, ktorí ich zarobili. No Shanti vedela, že niektorí zo študentov si na tejto burze rozbiehali svoje vlastné mikro-biznisy a peniaze hrabali do vlastného vrecka. Či už to bolo kreslenie obrázkov na objednávku, podomácky vyrobené šperky, alebo použité videohry a knihy.

Vyučovanie sa skončilo, rada dnes nemala zasadnutie. Alexander sa vykašľal na papiere a tak ich musela vyplniť ona.

Na lavici sa jej kopili žiadosti od študentov s návrhmi na predaj v burze a niektorí dokonca už v predstihu pridávali svoje návrhy na deň otvorených dverí. Bola tomu rada. Vedela, že Alexander by schválil iba nejaké hlúposti a tak sa rozhodla rozhodnúť o tom všetkom sama.

Aj tak sa chystala väčšinu žiadostí schváliť, musela len skontrolovať, či náhodou nebudú porušovať školský poriadok. Pokiaľ áno, škola by sa mohla dostať do problémov a to by sa nepekne prejavilo na jej povesti.

Otvorila dvere na zasadačke a ostala stáť na prahu. Zasadačka nebola prázdna. V miestnosti stál Oliver.

Dívala sa na neho a nevedela, čo má urobiť. Bol pri okne, zadkom sa opieral o parapetu. Svet okolo nej stíchol. Prehrabol si vlasy, čo mal na boku rozdelené cestičkou, ktorá mu dodávala šarm uhladeného mladého džentlmena. Pletená vesta, ktorá bola súčasťou uniformy a ktorú mal oblečenú na košeli, tento dojem iba umocňovala.

Prešla dva kroky vpred. Pootvorila pery a potom ich znova zatvorila. Sedel tam, díval sa na ňu a jeho pohľad bol tak chladný a zlý, až mala pocit, že je z neho niekto iný. Mimovoľne slabo pokrútila hlavou. Bol k nej predsa vždy taký milý. Pomáhal jej s doučovaním a ani raz jej nepovedal, že je hlúpa, hoci na začiatku často robila chyby vo výpočtoch, mnohým veciam nerozumela.

Nevedela, čo sa s ním stalo. Správal sa k nej predsa úplne inak, než kedysi. Pozrela sa mu do očí. Nie... Spomenula si nato, ako ju chladne a odmerane odmietol v ten deň, keď po prvý raz nezložil zo svojho krku slúchadlá a zrušil ich spoločné doučovanie. Skutočne sa na ňu hneval.

„Urobila som niečo?" podišla ešte o jeden krok vpred.

Hlas mala úplne tichý, akoby sa bála vysloviť túto otázku. Zrejme sa skôr bála jeho odpovede. No vedela, že pokiaľ to s ním nevyrieši, nebude sa vedieť posunúť vpred. Posledné dni bola vyčerpaná a zakaždým, keď si na neho spomenula, mala pocit, že sa jej na plecia sypú ďalšie starosti a ona to prestáva zvládať.

„Videl som ťa s ním," odpovedal.

„S kým?" zvraštila čelo.

„S ním," vyslovil dôraznejšie a ona pochopila.