Heartbeat

♥ 16. kapitola ♥

Posledný deň školského vyučovania pred Vianocami patril už tradične školskej burze. Študenti mali dovolené prísť do školy neskôr, pár hodín predávať a potom sa po ukončení burzy škola zatvorila na celé sviatky, až do nového roka.

Každý zo študentov využil možnosť pospať si o čosi dlhšie. Možno aj preto teraz ráno Shanti kráčala po chodbe školy a vychutnávala si to ticho, ktoré tam bolo. Po neustálej vrave a rachote nebolo ani stopy. Hoci na jednej strane mala ticho rada, na tej druhej jej tichá škola prišla zvláštna.

Škola by mala byť plná študentov, aby to bola škola.

Vyšla z budovy a pozrela sa na školský dvor. Aj ihriská zívali prázdnotou. Po chodníku vzadu uvidela kráčať Sama. Mal na sebe znova tú tmavomodrú džogingovú súpravu a v ruke držal obal s papiermi. V tej druhej krútil píšťalku na šnúrke a popiskoval si bez nej.

Možno mala na neho zakričať a zakývať mu, ale ona tam len stála na mieste ako socha a čakala, až kým nezmizol v telocvični, očividne šiel do svojho kabinetu spísať potrebné papiere, aby mal aj on pokoj počas Vianoc.

Nevedela, ako sa má k nemu správať. To, že jej prezradil svoje tajomstvo, ju povýšilo z kategórie „otravná viceprezidentka" do priečinka „dôverná kamarátka". Ale ona to jednoducho nedokázala. Ona bola len študentka a on bol učiteľ. Pokiaľ bude navštevovať túto školu, neexistuje, že sa dokáže správať ako jeho kamarátka.

Neuvedomila si to, ale začala sa mu vyhýbať, rozprávala sa s ním iba chladne a znova prešla do úlohy kontrolórky, kedy mu robila nájazdy v kabinete a štekala po ňom zakaždým, keď hral spolu so študentami kolektívne hry a zdalo sa jej, že spolužiačky sa po ňom zliepali o sekundu dlhšie, než bolo potrebné.

Možno by mala niečo povedať. Niečo ako „Neboj sa, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí." alebo niečo na to jej príšerné vyhýbanie sa. A možno stačilo, že povie len čokoľvek a neostane ticho. Niekedy stačilo málo.

Pretrela si oči, zažmurkala. Deň ešte len začínal a ona bola unavená. Hneď po Vianociach ich čakali polročné testy, kedy sa ukázalo, na akej sú úrovni. To znamenalo, že po Novom roku bude musieť hlavu znova schovať v zošitoch. Bola len tretiačka a keď si predstavila, že má pred sebou ešte jeden ročník, neverila tomu, že to zvládne.

Zaklonila hlavu a pozrela sa na oblohu. O pár dní boli Vianoce, no po snehu nebolo ani stopy. Hoci husté sivé oblaky nad jej hlavou oznamovali, že možno čoskoro sa spustí buď ľadový dážď alebo vytúžený sneh.

Posledný raz sa pozrela na budovu školy a vydýchla. Z úst jej vyšla para, po nohách oblečených v čiernych hrubých pančuchách sa jej rozbehli zimomriavky. Ochladilo sa. Bola si istá, že dnes začne snežiť. Bude musieť vyjsť na strechu a zamknúť ju. Keď tam napadol sneh, strecha bola často šmykľavá a dochádzalo tak úrazom.

Riaditeľ sa preto rozhodol, že strecha sa bude cez zimu zamykať a otvorí sa iba v prípade, že budú z nej zhadzovať dole sneh. Teraz tam bola aj tak príliš veľká zima nato, aby tam študenti trávili prestávky.

Na jar a začiatkom leta tam zvykli jedávať cez veľkú prestávku, alebo to používali ako tajné miesto stretnutia. Zo strechy školy bol totiž o niečo lepší výhľad, než z okien tried a to študentov motivovalo, aby sa tam raz za čas išli vždy pozrieť.

Bezpečnostný plot okolo obvodu strechy im zabraňoval robiť niečo riskantné a hoci niekoľkí z nich ho skúšali preliezť a nazerali dole, pri pohľade z tej výšky si to radšej vždy rozmysleli a vrátili sa. Mali šťastie, že sa tam nič vážne nestalo.

Iné školy, ktoré mali svoje strechy prístupné pre študentov, často museli čeliť obvineniam rodičov, keď ich drahý synáčik nerešpektoval bezpečnostné pokyny a po prelezení plota si ublížil, poprípade sa až dorazil.