shades of blood || h.s.

26. chapter

Sedel som na gauči, zatiaľ čo sa Journey nervózne prechádzala predo mnou.

„Si si istý, že si v poriadku?" spýtala sa ma nedôverčivo.

„Áno," prikývol som. Dolné viečka som mal stále sfarbené do červena a jemne napuchnuté.

„Čo sa tam stalo?" povzdychla si.

„Neviem." Pokrčil som plecami.

Sadla si vedľa mňa na gauč. „Pozri, chcem ti pomôcť."

„Ja viem, ja viem," odmlčal som sa a po chvíli sa zdvihol a vyšiel z obývačky.

Celé mi to bolo trápne. Ako ma môže vnímať? Som tak zničený, neviem sa ovládať, v kuse sa zosypávam.

Obdivujem jej trpezlivosť, jej odhodlanosť mi pomôcť. Pravdepodobne to ani nie je možné, ale je zlé mať nádej? To je vec, čo ma naučila. Nevzdať sa. Myslím, nevzdám sa jej. Nepustím ju, jediné dobro v mojom živote, moja podpora.

Potiahol som dvere a vyšiel na chodbu. Sadol som si na zem vedľa dverí.

„Zem je studená."

Kútik úst sa mi zdvihol, keď si Jo sadla vedľa mňa. 

„Prečo si teda sadáš?" spýtal som sa, pozerajúc sa do jej tváre, i keď ju zväčša zakrývali vlasy.

„Aj ty si bol spočiatku studený," naklonila hlavu a kusla si do pery.

„Porovnávaš ma s touto dlážkou?" nadvihol som obočie, pričom sa môj úsmev prehĺbil.

„Nechaj to tak," jamka sa objavila na jej líci.

„Možno je tu tma, ale stále vidím, ako sa červenáš," vypadlo mi z úst a nepodarilo sa mi zastaviť nevinný úškrn.

„Prestaň," zakryla si tvár rukami. Vlasy jej popadali do tváre, naschvál, hádam. Hlavu si položila na moje rameno a ja som na moment prestal dýchať.

„Aká je tvoja obľúbená farba?" spýtala sa. Skrčil som nad jej otázkou obočie, ale potom som si uvedomil, že ani po niekoľkých týždňoch o sebe takéto maličkosti nevieme.

„Čierna, povedal by som. Tvoja?"

„Mám rada tmavé odtiene. Hnedá, bordová..." pohla hlavou a jej vlasy ma pošteklili na krku.

Chvíľu zostalo ticho. Journey pozerala pred seba, ja som pozeral na ňu.

„Nesleduj ma," zasmiala sa ticho.

Prekrútil som očami, no pohľad z nej aj tak nespustil. „Obľúbené zviera?"

„Mačky," pousmiala sa nad svojou odpoveďou.

„Milujem mačky," pritakal som.

„To áno. Sú tak... mäkučké."

Keď sa raz jednej mačke pri detskom domove narodili mačiatka, vtedy som sa úprimne tešil. Chodil som tam každý deň. Jednu mačičku si pamätám. Bola čierno-biela, taká fľakatá. Dal som jej meno Dusty.

„Obľúbená skupina?" znova som položil otázku.

„Oasis, tak najviac."

„Prečo by nie, veď sa tak voláš," uškrnul som sa.

„Veľmi vtipné," našpúlila pery. „Tvoja obľúbená skupina?"

„Nedokážem vybrať len jednu," pokrútil som hlavou, no po jej škaredom pohľade som viac premyslel svoju odpoveď.  „Vždy som mal rád klasiky ako Rolling Stones, Eagles a Beatles, Bowie, a tiež spomínaní Oasis."

Odmlčala sa. „A čo Elvis?"

„Kto by nemal rád Elvisa? To je legenda."

„Pravda," zdvihla ruku, aby si prehrabla vlasy.

„Journey," stuhol som.

Zmätene sa na mňa pozrela.

„Jo, nie, nie." Začal som krútiť hlavou, chytajúc jej ruku.

„Prečo?" zašepkal som, pozerajúc sa jej do očí a prechádzajúc bruškami prstov po jej zápästí, kde bolo pár, naozaj však len pár, jaziev. Boli tak bledé, že pokiaľ by sa nezaleskli v ideálnom uhle a  svetle, nikdy by som nebol schopný si ich všimnúť..

„Moja mama..." sklonila hlavu a ruku si schovala za chrbát. 

„Chceš o tom hovoriť?" opatrne som sa jej spýtal.

Pokrútila hlavou.

Váhal som, čo robiť. Uvedomil som si, že nie som jediný, kto má psychické problémy. Doteraz mi ani nenapadlo, že Journey tiež môže mať nejaké.

Rukami som si ju k sebe pritiahol. Hlavu zaborila do môjho krku a rukami sa dotkla mojich lopatiek.

„Je mi to ľúto, tak veľmi ľúto," pošepkal som jej do ucha.

„Nechcela som, aby si to videl. Len si nerob pre to starosti, prosím, je to už dávno," vzlykla, objal som ju pevnejšie.

„Budem si robiť starosti," pohladil som ju po hlave. „záleží mi na tebe."

„Harry," potichu vzdychla.

„A ešte niečo," privrel som oči, snažiac sa sústrediť na slová. „Tiež ťa ľúbim."

Jej telo v tom momente zamrzlo, rukami ma zovrela ešte pevnejšie. Úprimne, tiež som už nemal úplne suché oči.

„Tiež ťa ľúbim, Jo." Zopakoval som, tentoraz už presvedčivejšie. Jej stisk povolil, odtiahla sa a zdvihla hlavu. Palcami som jej zotrel slzy. Bola tma, no jej modré oči doslova svietili. Jej dlhé mihalnice, upravené obočie, guľatý nos, ružové líca a plné, sakra, plné pery.

Prstami som jej po nich prešiel, uisťujúc sa, že sú skutočné.

Znova som sa jej pozrel do očí, z ktorých stiekla ďalšia slza, hľadajúc akési potvrdenie. Po tom, čo jemne prikývla hlavou, som pohľad znova upriamil na pery.

Ignoroval som svoj zovretý žalúdok, vriacu krv, a motýle bijúce v mojom vnútri.

Nosom som sa opatrne dotkol toho jej a potom konečne položil moje pery na jej. V tom momente môžem povedať, že môj vnútrajšok vybuchol.

Keď mi bozk opätovala a ruky mi dala do vlasov, vedel som, že toto je správne.

Zaslúžim si byť šťastný. My obaja si to zaslúžime.