Mechanicky som začal krútiť hlavou, keď ku mne v rýchlosti pribehla a kľakla si za mnou na kolená.
„Čo si to spravil, čo si to spravil?" šepkala stále dokola a pohľad striedala z podlahy na moju ruku a z mojej ruky znovu na podlahu. Svoje telo som natiskol ešte viac k stene až to bolelo.
„Čo si to spravil?" chytila sa za hlavu a privierala oči, očividne nevedela, čo má robiť a čo iné má povedať. Moje oči boli doširoka otvorené, netrúfal som ich zavrieť. Ak by som čo i len trochu pohol viečkami, slzy by sa mi spustili dole tvárou.
„Do pekla, hovor so mnou!" zakričala a vzala do svojej ruky tú moju, celú od krvi. Okamžite som sa jej zo zovretia vytrhol a ruku vrátil späť za chrbát.
„Prečo máš krv aj na perách? Kurva, Harry, prečo?" pretrela si rukou oči, čím si na celom dolnom viečku vytvorila čiernu čmuhu zo špirály, ktorú mala na mihalniciach. Netrápilo to však ani ju a ani mňa.
„J-ja to mám rád," vyšlo zo mňa a ja som si mal chuť dať facku. Mohol by som to uhrať tým, že by som začal klamať. Vymyslel by som niečo o tom, že som stratil lásku môjho života a som z toho na dne. Bolo by to fajn, ale nemám silu. Klamať neviem, dokonca.
„Čo tým myslíš?"
„Chutí m-mi krv," zašepkal som a vedel, že to počula. Na zlomok sekundy sa mi pozrela do očí, stihol som si všimnúť, že boli plné zdesenia. Zdesenie, strach, hrôza, starosť, všetko zmiešané dokopy. Potichu som potiahol nosom a čakal, či niečo povie.
„Démon," šepla a o kúsok sa odo mňa odsunula. Bol to len nepatrný pohyb, videl som ho. „Musím ísť."
Automaticky som zakrútil hlavou a chytil ju za zápästie, keď sa postavila. „Nechoď, nenechávaj ma tu. Prosím nie," zúfalo som prosil a slzy sa mi prúdom spustili z očí. Nemôže odísť, nie takto. Zostaň, zostaň prosím.
„Potrebujem vzduch. Vrátim sa, neskôr," zrak uprela na svoje zápästie a ja som povolil stisk. Na riflovej bunde som jej zanechal červenú škvrnu, snažil som sa s ňou nadviazať očný kontakt. Nedalo sa, po celý čas ako odchádzala sa na mňa ani nepozrela.
Nevysvetlil som jej to. Bolo vôbec treba niečo vysvetľovať? Ja som to pochopil, ona to pochopila. Na tom, že ma videla v krvi nie je čo vysvetľovať.
Videla ma s rozrezaným zápästím a s krvou na ústach. Povedal som jej, že som ju pil. Ona to vie, všetko to vie. A to som jej to ani sám nemusel vysvetľovať. Videla to, to je ten horší spôsob. Prečo sa vždy musím ocitnúť v tej najhoršej možnosti? To som až tak hrozný človek? Prečo, prečo?
Chrbtom pravej ruky, ktorá bola nepoškodená, som si utrel slzy z líc, z brady, z celej tváre.
Stalo sa mi to. Normálnemu človeku by sa to takto skoro nestalo, človeku ktorý bežne komunikuje s ľuďmi a prichádza s nimi do priateľského kontaktu. No keďže ja nie som normálny a niektorí si myslia, že nie som ani človek, mne sa to stalo. Naviazal som sa, začalo mi záležať, aj keď som sa celý čas snažil o opak.
Sám neviem, či mám byť rád, že som vôbec niečo také dokázal. Lenže, nemyslím, že sa tomu teším. Ona je čistá, milá, pekná a normálna. Ja som sám, nepríjemný, zranený a určite nie normálny. Nie som normálny, nie na pomery dnešných ľudí. A navyše tu je ešte krv.
Neprišla sem na to, aby mi do života priniesla šťastie. Je tu, aby som znovu cítil bolesť. Bavím tým niekoho? Ako som si vyslúžil takýto život? Bol som malý a nevinný, dali ma do detského domova. Mal som posratých päť rokov a začali ma šikanovať. Nebol som zlý, ako dieťa som bol rovnaký ako ostatní. Robil som veci, ktoré robili aj oni. Kreslil, behal... spieval. No moji rovesníci ma nemali rovnako radi ako moji rodičia. Nehovoriac o tom, koľko ľudí ma nemá rado, dokonca sa ma bojí, teraz.
Naozaj si toto zaslúžim? Každý jeden deň cítim bolesť, cítim každú jedinú spomienku.
Ľudia tvrdia, že čas lieči rany. Je na tom niečo pravdy, nepamätám si svoje škaredé detstvo tak dobre, ako veci, ktoré sa stali pred týždňom. Tým pádom to bolí menej. Každým dňom pribúdajú nové a nové rany, ako aj na mojom zápästí. Bolesť sa vo mne hromadí a jediné, čo môžem spraviť je, že sa od toho nachvíľu pomocou krvi oslobodím. Pomáha mi to, cítim sa v tú chvíľu inak. Pochopiteľne to trvá iba pár minút a potom sa v sebe topím zase.
Takisto sa hovorí, že nevieš čo máš, pokiaľ to nestratíš. Pravda je, že ja som vedel, čo mám. Vedel som, že Journey bola niekto, kto o moju pozornosť stál. A vedel som, že ju stratím. Vedel som, ako sa to všetko bude vyvíjať. Bál som sa s tým niečo robiť, bál som sa robiť hocičo. Myslel som, že keď sa jej začnem venovať, naviažem sa. A to sa stalo. Nič som neurobil, len som sa jednoducho dostal tam, kde som nechcel. Vždy to tak je, vždy to musí byť najhoršie. Nikdy to nemôže byť len zlé alebo horšie, vždy iba tretí stupeň – najhoršie.
Povedala, že sa vráti. Neskôr sa vráti, musí. Zostáva mi len veriť, že ma neopustí a neodsúdi. Aj keď to už možno spravila. Dotvrdil som jej, že som démon. Nemyslela si, že som iný, to ja som ten, čo to skazil. Dal som jej na tácke všetko to, čo potrebovala, aby uverila v ten nezmysel. Je na nej, či sa vráti a vytiahne ma nahor, alebo ma bude obchádzať so znechuteným pohľadom, tak ako ostatní.
Bolesť, ktorá momentálne ovláda celé moje telo, spôsobila ona. Neúmyselne, prakticky si za to môžem sám. Jediný, kto môže moju ranu zaceliť skôr ako čas, je ona. Stačí, aby sa vrátila. Aby ma nenechala sa utopiť.
---
a/n: je to vonku, Journey to vie! čo si myslíte, ako sa zachová? čo mu povie, ak sa vráti? hádžte do komentov,
all the love. B (copyright hahah)
