shades of blood || h.s.

7. chapter

FLASHBACK

„Čo to je?" poukázala vychovávateľka na obrázok, čo som nakreslil a ani sa na mňa nepokúsila vrúcne usmiať, ako to robí na ostatné deti v miestnosti. Ignoroval som to, že na mňa nikdy nebola milá a usmial som sa. Ukázal som svoje biele mliečne zúbky a prehĺbil moje jamky v lícach.

„To som ja," ukázal som na osobu na papieri, ktorej nohy a ruky boli obyčajné paličky. V tú chvíľu som bol na svoju kresbu nesmierne hrdý.

„A to ostatné?" ohrnula nosom nad ostatnými postavičkami stojacími pred paličkovým Harrym.

„Moji fanúšikovia," oči mi zažiarili. Vychovávateľka mala však stále na tvári nasadený svoj chladný výraz, iba čo po mojom vysvetlení nadvihla obočie. Chvíľu sa mi zdalo, že niečo prehovorí, no potom s pokrútením hlavy odišla. 

Svoje malé ruky som zovrel do pästí a zložil som si ich na kolená. Oči som prižmúril, pretože mi do nich začali tiecť slzy, ktorých chlad som pocítil na lícach a neskôr aj ich chuť na perách.

„Ha-ha! Harry nikdy nebude mať fanúšikov!" začali sa mi spoza miesta, kde pred pár desiatkami sekundami stála vychovávateľka, vysmievať ďalšie deti, ktoré si už prestali všímať svojich kresieb.

Potichu som smrkol a so sklonenou hlavou odišiel preč z miestnosti. Chrbtom ruky som si utieral slzy z očí, líc, brady, z celej tváre. Malými nohami som prepletal čo najrýchlejšie, nevšimol som si však prah medzi dverami náhodnej izby, ktorej vstup som si všimol ako prvý.

Nad nohami som stratil kontrolu, zaplietli sa mi a o prah som sa potkol. Tvrdo som dopadol na zem.

Plakal som už nielenže preto, že ma tu nikto nemá rád, a že ma znova vysmiali, ale už aj od fyzickej bolesti.

Z posledných síl som sa prevrátil tak, aby som sedel opretý o stenu. Svoje oškreté kolená, z ktorých sa mi začala tiecť krv, som si pritiahol k hlave. Slzy mi máčali rany, bolelo to ešte viac. Privrel som oči a dúfal, že v budúcnosti sa okolnosti zlepšia. Že budem tým, kým som vždy chcel byť.

(pohľad tretej osoby) Pohľad na päť ročného chlapca schúleného v kúte prázdnej miestnosti by určite nejedného uviedol do rozpakov. Tu v deckom domove však nie. Tu bol tou čiernou ovcou, ktorú nikto nechce. Nehľadiac na to, ako mu to ubližuje.

END OF THE FLASHBACK

Po pár minútach, ktovie, možno aj hodine, som z lavičky vstal a pobral sa preč. V hlave som mal neporiadok, svoje myšlienky sa mi nedarilo usporiadať. 

Raz som z malej záhrady pri lese odrhol ružu a zaniesol ju mame a otcovi na hrob. Bolo to tesne po tom, čo som dosiahol osemnásteho roku. 

Na pomníku bola veta, ktorá ma zabolela. Viem, že som mal malú sestru, ktorá pri nehode zomrela s nimi, no predsa sa mi slová Milujúci rodičia zdali neskutočne ironické.

V ten moment som si uvedomil, že som úplný idiot. Ako keby som nevedel, že sa o mňa nikdy nestarali. Ako malého ma dali do detského domova, kde som strávil nepekné detstvo. Nepoznám presný dôvod, čo ich k tomuto rozhodnutiu viedlo, možno boli príliš mladí, nedokázali prevziať za mňa dostatočnú zodpovednosť. Narodenie mojej sestry o takmer desať rokov neskôr však pre mňa spravili veci ešte viac nepochopiteľnými. Myslím, že bola šťastná.

Nenadviazali so mnou kontakt ani raz za tie roky, možno si nahovárali, že neexistujem. Možno sa táto lož pre nich stala tak zaužívanou, že zabudli na fakt, že je to stále lož.

Vtedy na cintoríne mi po prvýkrát nebolo niekoho smrti ľúto. Kvet som zobral z hrobu naspäť a odhodil ho do vysokej trávy. Uvedomil som si, že im nič nedlžím. Od toho dňa sú mi ukradnutí dokonca ešte viac, ako som bol ja ukradnutý im.

Nohy som si už zo zvyku ošúchal na rohožke pred vchodom do bytovky. Následne som potlačil dvere a čo najpomalšie sa snažil vyšliapať všetky schody. Neponáhľal som sa, tentoraz nie.

Na mojom poschodí mi zrak padol na dvere vedľa mojich - na dvere, ktoré patrili Journey. Čo nás privádza zas k tomu, že moja povesť odo mňa odoženie ďalšieho človeka.

Možno by som za normálnych okolností mohol byť jej kamarát. Mohol by som u nej tráviť noci tak isto, ako ona u mňa. Trávili by sme jeden u druhého toľko voľných chvíľ, že by sme po čase aj zabudli, ktorý byt bol pôvodne koho. Čítať knihy, pozerať filmy, variť - toto všetko a ešte viac by sme mohli robiť, ak by bol svet iný.

Lenže nie je, a ona ma nezaujíma. Pretože ak by ma zaujímala, bolelo by to. A ja už nechcem cítiť bolesť. Nie takú veľkú, akú som zažíval v decáku.

Oprel som sa o stenu medzi našimi dverami a zošuchol sa na zem presne tak, ako som to robil v minulosti. Dúfal som, že to už mám za sebou. Človek sa nemení, akokoľvek starý je, nemení sa. Mám všetko, čo som mal ako malý chlapec. Nádej, strach, úzkosť a bohužiaľ aj samotu.

---

a/n: stále má nádej hehe