shades of blood || h.s.

9. chapter

Sedel som tam hodnú chvíľu po tom, čo som zjedol večeru. Slnko postupne zapadalo, i keď nemohlo byť viac ako šesť hodín. To je to jesenné slnko, poobede je už takmer tma. No jeseň je jedno z tých období, ktoré mám rád. Ale to už som spomínal.

Opakované klopanie na dvere ma už začalo naozaj znervózňovať, bola tam už vyše desiatich minút. Čo najkľudnejšie som sa postavil a z kuchyne prešiel na chodbu až k dverám.

Nebolí ju ruka?

„Čo sa deje?" opýtal som sa hneď,ako som otvoril dvere. Možno to bolo príliš nahlas, pretože sa trochu predo mnou skrčila a ustúpila, no stála tam. Mala na sebe čierne voľné nohavice, bordové tielko, na ktorom lietala veľká riflová bunda. Vlasy mala rozpustené, ako každý raz čo som ju videl. 

„Ahoj," pípla a upierala na mňa pohľad.

So zamračením som pokrútil hlavou. „Nemusela si sa obťažovať," povedal som a zavrel dvere prv, než stihla nejako zareagovať. Nepochybujem o tom, že som ju urazil. Zase.

Spokojný sám so sebou som sa otočil chrbtom dverám, keď do mňa zozadu vrazil hranou kus dreva. Nahnevane, ale potichu, som zanadával a rukou si šúchal boľavé miesto na chrbáte.

„Pýtala som sa. Pýtala som sa na teba," tvrdohlavo povedala Journey, ktorá ma do chrbta udrela dverami. Mal som ich zamknúť. Sakra. Nenapadlo ma to, ja dvere nezamykám.

„Čo si sa?" prekvapene som sa spýtal a hnev sa vytratil. Zčasti. Nahradil ho strach. Tá hnusná ľudská emócia. Bojím sa? A čoho, preboha?

„Pýtala," nohou sa zaprela o dvere, čo mi zabraňovalo ich zavrieť. Tentoraz som sa o to nesnažil. Koho sa pýtala, keď potom nezutekala preč?

„A čo si sa dozvedela?" spýtal som sa a snažil sa udržať na tvári vyrovnaný výraz. 

„Že si démon," pretočila očami. „Vážne, kto tomu verí?"

„Všetci. Aj ty by si mala."

„Čokoľvek, no teraz mi však môžeš vysvetliť, prečo bývaš na mňa tak odporný?"

„Pretože sa mi snažíš zapliesť do života a ja o to nežiadam. A teraz choď, prosím," telom som sa do dverí zaprel, nemala šancu ich udržať. Nepáči sa mi to, ako so mnou stále nädväzuje kontakt. Je to síce niečo, čo som si prial celý život, no teraz to nechcem. Nemám nad tým kontrolu. Viem, že by ma aj tak raz opustila. Nie som zas tak úplne anjel, pretože je tu tá vec s krvou, ktorú by neprijala. Čo nás vedie k tomu, že krv potrebujem. Hneď.

V hrdle sa mi začala tvoriť hrča, keď som si uvedomil, že to prichádza. O chvíľu ju budem znova cítiť na svojom jazyku.

Z poličky nad umývadlom v kúpeľni som zobral žiletku a popri stene som sa zošuchol na zem. Studené kachličky sa dotýkali môjho horúceho tela, bol to celkom príjemný pocit. Žiletku som zovrel v pravej ruke a zavrel oči. Priložil som si ju na zápästie a trhol. Čakal som na bolesť, ktorá sa za pár sekúnd dostavila.

Hneď sa z rany začala valiť krv, rezol som omylom príliš hlboko a veľa krvi stihlo vytiecť predtým, než som si ruku stihol priložiť k ústam. Nepríjemne ma štípala, no popri chuti krvi v ústach som si to takmer ani nevšímal.

V tomto momente som nemyslel na nič. Nič som necítil. Žiadnu bolesť, strach, nič. Iba teplo a chuť železa v ústach.

„Vieš čo? Nie. Niečo som sa ťa pýtala a neodídem, pokiaľ nedostanem odpoveď," počul som rozrazenie dverí, ktoré som opakovane nezamkol. Doriti, teraz sa to vážne nehodí. Videl som, ako sa na chodbe zmätene obzerá, zatiaľ čo ja som sedel vedľa v kúte kúpeľne s rukou na ústach a krvou na mojom oblečení a okolo mňa na zemi. Všimne si ma. Skôr či neskôr, ale všimne.

„Harry?" zakričala a pohľad upierala smerom k obývačke. 

Sedel som naďalej v rohu kúpeľne a nevydal zo seba ani hlások, prial som si, aby odišla.

Všetci miestni ľudia vedia o tom, že mám rád krv. V tejto chvíli som však nechcel, aby sa to Journey dozvedela. A už vôbec nie, aby to videla. Nechcem aby ma odsúdila. Chcem, aby si myslela, že som normálny.

„Harry, viem, že si tu," jej hlas znova upútal moju pozornosť. Videl som ju zboku, a hlavou mi preletelo - bola pekná aj z tohto uhla. No tak Harry, teraz nie je správny čas.

Ruku som už nemal na ústach, mal som ju položenú na podlahe a zapieral sa ňou. Krv mi stále vytekala z rany, tá ma teraz ale netrápila. Takmer som nedýchal, snažil som sa ani nepohnúť. Žiletka bola položené vedľa mňa, bola takmer celá od krvi, tak ako bolo červené aj jej okolie.

Trhol som sebou, keď som tesne za sebou začul prenikavý zvuk muchy, ktorá sa snažila vymotať zo žalúzií. Zabralo to ani nie sekundu, no keď som hlavu obrátil naspäť, moje oči sa stretli s jej. Moje telo stuhlo aj keď som túto situáciu už očakával. V hrdle sa mi vytvorila hrča a ja som sa nezmohol ani mrknúť okom.

Nedokázal som presne odhadnúť, koľko tam stála. Čas plynul akosi inak. Najhoršie bolo, že nič nerobila. Nikto z nás sa ani nepohol, obaja sme boli mimo. Ona z toho, čo videla a ja z toho, že to videla. Nemala to vidieť, mal som s tým počkať.

Bublinu som prerušil tým, keď som si ruku s krvavým zápästím schoval za chrbát a márne dúfal, že nič nevidela. Stále tam však bola podlaha celá okvapkaná krvou. To videla, na to sa pozerala.

Začala pohybovať perami, no nevydávala žiadny zvuk. Myslel by som si, že som hluchý, ale mucha v pozadí ma utvrdzovala, že počujem.

To, ako som sa cítil, som dobre poznal. Bol to ten zvláštny pocit zúfalosti. Dlho som ho nepocítil, naposledy možno v detskom domove. Teraz to bolo všetko späť a ja som pochopil, že som v riti. Nechal som ju zájsť až príliš ďaleko.

Príliš ďaleko, no nie až tak, ako bolo v tejto chvíli potrebné.

Ďaleko tak, že som nechcel, aby toto videla. Že som chcel, aby si o mne nemyslela to, čo ostatní. No ak by som ju nechal zájsť ešte ďalej a povedal jej o všetkom, nedopadlo by to takto. Bolo by to lepšie. Zatiaľ čo som sa ju snažil odháňať sme sa dostali na bod zlomu. Nie sme dokopy nikto a nič o sebe nevieme. Akurát teraz potrebujem, aby zostala. Celú dobu som ju odháňal, no teraz nie, teraz nesmie odísť.

„Čo si to spravil, Harry?" potichu jej vyšlo z úst. Čo som to spravil?