shades of blood || h.s.

1. chapter

Harry

Svoje kožené topánky som jemne pokladal na chodník v parku. Tak opatrne, akoby kachličky, ktoré tvorili chodník, mohli pri tvrdšom styku s mojimi nohami utiecť preč. Utiecť tak, ako to robia ostatní obyvatelia Holmes Chaplu. A práve preto tu nie je po nikom ani noha. Ako náhle som sem vkročil, rodičia ťahali svoje deti preč domov, dôchodcovia sa začali zberať na odchod rýchlejšie ako obvykle.

Všetci odo mňa utekajú, ako keby som šíril nákazlivú chorobu. Alebo ako keby som bol nejaké monštrum, dielo diabla. Nevidia, že som obyčajný?

Pevnejšie som zovrel igelitku, v ktorej som mal pár dní staré rožky. Divím sa, že mi ich v pekárni vôbec predali.

Rukami som zhrnul lístie z lavičky pri jazere na zem a sadol si. Jesenný vietor mi fúkal do mojich kučeravých vlasov, ktoré mi siahali takmer po plecia. Tuhšie som si k sebe pritisol kabát a z igelitky vybral jeden rožok. Kúsok som z neho odtrhol a hodil ho do jazera, kde už nedočkavo plávali kačice.

Ako náhle dopadol kúsok rožku do vody, strhla sa oň bitka. Za pár sekúnd už boli kačice zoradené pri brehu a zvedavo na mňa pozerali. Pousmial som sa a hodil im ďalší kúsok.

Nepríde vám to divné? Mám dvadsaťjeden rokov a kŕmim tu kačky ako dieťa. Úprimne, zvieratá sú jediné, ktoré mnou nepohŕdajú. Dokážem povedať, že sú múdrejšie než ľudia. Nesúdia knihy podľa obalu.

Môj obal je tmavý a nezaujímavý. Je možno pravda, že ani moje vnútro nie je úplne dokonalé, ale oni to nechápu.  Vytvorili si o mne niečo, čo nie je pravda. Že som niekto, kto na tento svet nepatrí. Pokiaľ sa môžem označovať vôbec za niekoho. Pre nich som niečo. Niečo, s čím nechcú mať nič spoločné.

Súdia ma. Som samotár, navždy ním budem. Toto je malé mesto, tu sa klebety ľahko šíria.

Ten, čo má rád krv. Ten, čo pije krv.

To je ten dôvod, kvôli ktorému mám toto všetko. Alebo skôr nemám.

To všetko krv. Tá červená tekutina, ktorá vyteká zo žily. Naprázdno som prehltol, pocítil som sucho v hrdle. Obväz na zápästí ma začal nepríjemne svrbieť. 

Uh, asi som vás zastrašil, však? Pravdepodobne ste si v mysliach vytvorili obraz upíra, ktorý pije krv z krku človeka. Vidíte? Ste presne takí, ako ostatní. Hneď ste ma odsúdili, priradili k monštru, ktoré zabíja.

Nie je to tak. Nikdy som nikoho nezabil, čoby, nikdy som pre krv ani nikomu neublížil. Nie som démon, som človek. Človek, ktorý má city. Zdá sa, že tento fakt všetci prehliadajú.

Zápästie ma pod dotykmi obväzu škriabalo a žiadalo si moju pozornosť. Vyhrnul som si rukáv na kabáte a obväz som opatrne dal preč. Zospodu na ňom bolo ešte troška zaschnutej krvi. Skrčil som ho a vyhodil do koša vedľa mňa.

Opatrne som si bruškami prstov prešiel po deň starej rane. Pochopiteľne nebola ešte celkom zahojená ako ostatné, preto som potichu sykol od bolesti. Okolo nej sa vynímali aj ďalšie čiary spôsobené žiletkou, no neboli až tak jasné, ako tá najnovšia. Niektoré boli viac viditeľné, po iných už zostali len bledé jazvičky.

Nemyslím si, že pijem krv kvôli depriesii, nemám depresiu. Nepijem ju vo veľkých množstvách, iba niekoľko kvapiek za deň. Nehrozí, že by som nejakým nedopatrením vykrvácal. A preto nevidím dôvod, prečo ma ľudia odsudzujú.

Som si istý, že v meste je niekoľko ľudí, ktorí berú drogy. To je trestné. Naopak, krv nie je trestná a ja nerobím nič protizákonné, tak prečo?

Do jazera som hodil ďalší kúsok a napokon tam vyhodil všetky ostatné celé rožky. Prešla ma nálada.

Hrdlo som mal neuveriteľne suché, začalo ma až páliť. V rýchlosti som sa zdvihol z lavičky a rýchlym krokom sa ponáhľal preč. Na hlave som pocítil kvapky dažďa. Ironicky som sa v hlave zasmial - ani to počasie ma nemá rado.

Mal som pocit, že každú chvílu mi začne cez topánky postupne pretekať voda. Dážď stále silnel a silnel, našťastie som nebýval ďaleko od parku. O chvíľu sa predo mnou stála nie veľmi vysoká bytovka. Vitajte u mňa doma.

Snažil som sa poprekračovať všetky kaluže a bezpečne sa dostať ku vchodovým dverám. Vybral som kľúč z vrecka a cvakol v zámku. Nechápem, prečo vchod zamykajú. Aj tak sem takmer nik nechodí, nehovoriac o tom, že tu veľa ľudí ani nebýva.

Zabuchol som dvere a pomaly som začal ísť po schodoch. Boli dosť staré, celá budova bola. Jedno, druhé, tretie - počítal som poschodia. 

V polke cesty som zrýchlil krok. Čím bližšie som bol k svojmu bytu, tým viac sa mi sťahovalo hrdlo. Už len chvíľu, to vydržíš Harry.

Teraz som už bral schody po dvoch, bolo mi jedno, že sú mokré a každú chvíľu môžem byť na zemi. Štvrté, piate - mám to. Zo zväzku kľúčov som vybral odlišný kľúč a vložil ho do zámku dverí, na ktorých ceduľke bolo malým písmom napísané Styles.

Oprel som sa do dverí, s vŕzganím sa otvorili. Kľúče som vrátil naspäť do vrecka kabátu, ktorý som následne hodil na vešiak. Z nôh som odkopol topánky a z poličky som zobral prvú ostrú vec, čo som nahmatal. Z malej predsiene som prešiel do obývačky spojenej s kuchyňou a sadol si na gauč.

V prstoch som si obrátil vreckový nožík a pohľad uprel na zápästie. Konečne.

---

a/n: čaute, iba podotknem, že harry nie je veľmi spoľahlivý rozprávač a je to písané z jeho pohľadu, ktorý môže byť skreslený a nemusí vždy nutne znamenať pravdu

+často zľahčuje vážnosť jeho očividných psychických problémov