shades of blood || h.s.

17. chapter

Ruky sa mi začali triasť. Panikáril som. Nemalo to tu byť, ako som na to mohol zabudnúť? Vedel som, že to nestihnem upratať bez toho, aby si to všimla.

Chcel som sa tváriť, akoby sa nič nedialo a ísť jej naliať tú sprostú vodu, ale nevedel som hýbať svalmi. Nedokázal by som dojsť až k umývadlu bez toho, aby som začal kričať. Mal som radšej zostať u nej v byte, zatratene.

„Harry, deje sa niečo?" opýtala sa, ale ja som jej hlas vnímal len z diaľky. Pred sebou som mal len krv, červenú hustú krv.

Chcel som jej povedať, že sa nič nedeje. Počul som za sebou jej kroky, tak hrozne som chcel niečo spraviť. Jednoducho sa vypariť. 

„Hej," oslovila ma a dotkla sa mojej strnulej ruky. Cez moje telo však nemohla nič vidieť.

„Je ti zle?" spýtala sa. Viem, že som bol biely ako stena, cítil som to.

Zostal som ticho. 

Nedokázal som ju prinútiť zostať minule. Ako to dokážem teraz, keď to je omnoho horšie? Teraz to nie som len ja s krvavým zápästím. Teraz to nie je náhoda, že ma videla. Teraz vie, že som démon.

„Desíš ma, Harry," zašepkala. Zistila, že zlom je pravdepodobne v kuchyni. Prehodila pohľad z rámu dverí na mňa a zase naopak. 

Zavrel som oči a snažil sa ignorovať to, že prešla okolo mňa a pozrela sa do miestnosti. Že to videla, že to vie.

Nevedel som, ako sa tvárila, ale nebol som dosť silný na to, aby som sa pozrel. Dokázal som určiť, že ešte stále vedľa mňa stála, že neodišla. Keďže to zatiaľ trvalo len pár krátkych sekúnd, aj keď mne sa to javilo ako večnosť, nemala ešte šancu nič spraviť.

Bol som si vedomý toho, že ak tu budem takto mĺkvo stáť ďalších pár sekúnd, odíde. A ja jej v tom nebudem môcť zabrániť. Preto som sa zmohol len na tiché neodchádzaj. Bolo to tak tiché, že som to sám nepočul. 

„J-ja neviem. Neviem, č-čo to má... kto si?" hovorila a ja som sa prinútil otvoriť oči. Celé mi to pripadalo ako ilúzia, možno pre to, že všetko bolo rozmazané. Nebol to tak rozmazané, ako včera. Bolo to, ako keby som sa s otvorenými očami pozeral do vody. Mal som oči vo vode, to ona mi všetko rozmazávala. Len nie slzy, prosím.

„Človek," zašepkal som. V hrdle som mal sucho, prehĺtalo sa mi ťažko.

„P-prečo, prečo to robíš?" opýtala sa ma tú istú otázku, ako keď tu bola minule. Tentoraz som tam však počul viac – sklamanie, šok a strach.

„Musím, je to jediné, čo mám," jedna slza mi stiekla dolu lícom. Chrbtom ruky som si ju zotrel, lenže keď prichádzali ďalšie, nechal som to.

„Mohol si mať mňa," hlas sa jej ku koncu takmer zlomil.

„Nemohol, nikdy by som ťa naozaj mať nemohol." 

„Naozaj neviem, čo mám robiť. Mám na mysli, ako to býva vo filmoch, ale... Bože, čo mám robiť?" rukami si zašla do vlasov a zaťahala za ich končeky. Neplakala, ale oči mala lesklé.

„Len zostaň, prosím," odvážil som sa jej pozrieť do očí, ale poriadne som nič nevidel. Rukou som si pretrel oči, aby som odstránil aspoň trochu sĺz.

„Harry, ja-"

„Prosím, zostaň. Potrebujem ťa tu, sakra. J-ja ti poviem všetko, čo chceš vedieť," vyhŕkol som prvú vec, čo ma napadla. V tú chvíľu mi bolo jedno, že som si to celé skomplikoval a že jej aj tak pravdepodobne kvôli mojej povahe nič nepoviem, ale potreboval som ju donútiť zostať.

„Najskôr sa to musí poupratovať," vyhla sa priamej odpovedi a kývla hlavou smerom k črepom a krvi. Jemne som prikývol. 

Neutiekla, no zatiaľ nemôžem povedať, že zostala.

Roztrasenými nohami som robil malé kroky, ale neposlúchali ma. Podlomili sa mi a keby som sa nezachytil o stôl, spadol by som.

„Harry!" ucítil som malú ruku pod mojou pažou. Videla, že som padal a chcela ma zachytiť?

„Ďakujem," tentoraz som poďakoval a po prvý raz mi nebolo nepríjemné, že sa ma rukou dotkla. Pootočil som k nej hlavu a uvedomil si, že som od nej naozaj o dosť vyšší.

Pozrel som sa  jej do očí, vedel som, že sa stretnem s jej pohľadom. Čierna zrenička uprostred oka sa jej rozšírila, ale neuhla. Dúhovku mala jasne modrú, naposledy sa mi zdala tmavšia. Hnedé dlhé mihalnice mala výrazné aj bez špirály, uvedomil som si, že sa mi takto zdajú krajšie.

Nemyslím si, že  iné, než pekné oči vôbec existujú, ale tie jej sa mi v tú chvíľu zdali zaujímavejšie a krajšie, ako ktorékoľvek iné. Nie len oči, ona je celá krásna.

„Uh, nemáš zač," ruku, ktorou ma podopierala, pustila popri telu nadol a pohľad sklopila.

„Tak zostaneš?" znova som sa opýtal a vedel som, že tentoraz svoju odpoveď dostanem.

Napokon prikývla.