shades of blood || h.s.

22. chapter

Keď som sa zobudil, bolo už svetlo. Keďže bola jeseň a slnko vychádza neskoršie, znamenalo to, že už nie je najmenej hodín. Rukami som si pretrel oči a chcel sa postaviť, no potom som si uvedomil, že nemôžem. Journey mala hlavu stále na mojej hrudi a ja som stále ležal na chrbte, za tie hodiny sme sa nepohli snáď ani o centimeter.

Privrel som oči a rukami jej nadvihol hlavu. Jemne som ju odsunul, tlak na mojom bruchu povolil. Prameň vlasov, ktorý jej spadol do očí som jej odsunul a uistil sa, že som ju nezobudil. Vstal som z postele, zo skrine zobral čierne tričko s krátkym rukávom, tmavošedé tepláky a ponožky, samozrejme.

Journey sa v posteli zamrvila a pritiahla si k sebe perinu. Pár sekúnd som strávil pozeraním sa na ňu, potom som vyšiel z izby a privrel dvere.

Zamieril som do kúpeľne, dvere som zamkol, už som sa totiž za tie razy poučil. Oblečenie som položil vedľa umývadla, vyzliekol som si rifle, v ktorých som cez noc spal a vošiel do sprchy. Z vlasov som rozmotal gumičku a pustil teplú vodu.

Sprcha mi nezabrala ani celých desať minút, následne som sa obliekol do čistých vecí a trochu sa ešte snažil vysušiť mokré vlasy, ktorých jeden prameň mi neustále padal do očí.

V kuchyni som vytiahol šálku na čaj, ktorú som položil na linku. Na chvíľku som sa zamyslel a napokon vybral ešte jednu. Šálky som prisunul k sebe a zo skrinky vybral čaj. Dal som zovrieť vodu a oprel som sa o linku, pozerajúc sa von oknom. Vzadu v diaľke bol les ešte trochu v hmle, aj keď sa už pomaly blížilo k obedu. Po nočnej búrke muselo byť mokro, slnko bolo veľmi slabé, teplota môže byť už niekde okolo nuly.

Potichu som si povzdychol a zapozeral sa na zem, čakal som, dokiaľ nebude voda na čaj hotová. Po pár minútach som konvicu zobral a zalial obe šálky.

Rukou som si prehrabol mokré vlasy a znova sa zahľadel do okna.

„Dobré ráno," mykol som sa, keď sa tesne vedľa mňa ozvala Journey. Pár krokov som odstúpil a tiež ju potichu pozdravil.

Na sebe mala stále moje čierne tričko, čo som jej v noci dal, pod ním však už mala rifle. A napokon papuče, taktiež moje.

Nervózne sa poškrabkala na zátylku, ja som si zas odkašlal. Nastala tá trápna chvíľa, keď nikto nevie, čo má povedať.

„Uhm, to je pre mňa?" ticho nakoniec prelomila ona a ukázala na šálky vedľa mňa.

Prikývol som a šálku, v ktorej čaj už bol hotový som jej podal. „Páči."

„Díky," usmiala sa a šálku si vzala do rúk. „Ako sa cítiš?"

„Dobre," prikývol som. „Len hladný, trochu."

„Môžem skočiť ku mne, mám nejaké potraviny," pokrčila plecami.

„Ďakujem," tentoraz som poďakoval ja. Jedlo som nemal, možno akurát tak jogurty a cereálie. A možno ešte nejaké mlieko.

„Vieš, trochu som dúfala, že to bude tak, ako v noci," sklonila hlavu a vlasy, ktoré sa jej uvoľnili z drdolu si zastrčila späť za ucho.

Telom mi prešiel mráz. „Prepáč."

„Nie, to nie. Nemala som to hovoriť," pokrútila hlavou a otočila sa k dverám.

„Počkaj," zastavil som ju. „Prečo sa ma nebojíš?"

To bola otázka, ktorú som sa v duchu neustále pýtal. Ľudia sa ma boja a to ma možno ani osobne nevideli. Ona ma videla, videla ma robiť snáď všetko. Neraz som na ňu zvýšil hlas, neraz som pil krv. V kuse ju odháňam, ako to stále dokáže vydržať?

„Nemám dôvod," zastala.

„Máš, vraj som démon," zašepkal som a pretrel si oči. Nechcem plakať.

„Nehovor to, nikdy," otočila sa ku mne a podišla o pár krokov bližšie, neodstúpil som. „Nikto to nemá právo hovoriť."

„Videla si ma. Videla si, čo robím," pozrel som sa jej do očí, ale neudržal som to viac, než pár sekúnd. Chcelo sa mi plakať, slzy sa mi hromadili v očiach. Prečo sa neviem ovládať?

„Poviem ti, čo som videla," nadvihla mi bradu a prinútila ma pozerať sa jej do očí. „Videla som človeka, čo bol zahnaný do kúta. Ktorý potrebuje pomoc, oči plné smútku. Chcem tu byť s tebou, chcem ti pomôcť," očami ani raz neuhla.

Slzy mi stiekli dole tvárou, teraz to už ale bolo to posledné, čo ma zaujímalo. „Ublížim ti, viem to."

„To je mi jedno, ja zostávam." 

Nemohol som zastaviť svoje telo a ruky, ktoré sa jej obmotali okolo pásu. Objímal som ju tak tuho, hlavu som jej zaboril do krku. Jej ruky som pocítil na lopatkách, hlas šepkajúci do ucha: „Toto démon nerobí, Harry."

Prial som si, aby toto nikdy nemuselo skončiť. Chcel som takto zostať navždy.

„Pôjdem po to jedlo," povedala a o kúsok sa odtiahla, aby sa na mňa mohla pozrieť.

„To ešte počká," kútik úst som nadvihol, usmial som sa.

„Woah, on sa usmial," zasmiala sa Jo a prstom mi brnkla do jamky na líci. 

Môj úsmev sa ešte viac prehĺbil.