shades of blood || h.s.

20. chapter

Cez otvorené okno som začul kvapky dažďa, občasné blesky a hromy. Bola búrka, ale búrky nie sú veci, ktorých sa bojím.

Prevrátil som sa na druhý bok a sledoval Journey, ktorá sa neustále prehadzovala.

To ona ma zobudila, niežeby som jej to povedal. Prebudiť sa na to, že sa osoba vedľa mňa prehadzuje, ma nedokázalo naštvať. 

Journey si dačo zamrmlala a prisunula sa bližšie ku mne, na moju polku postele.

Odsunul som sa, ale už som priveľmi nemal kam ísť. Otočil som sa na chrbát a ignoroval som jej dych, ktorý som cítil na krku.

„Harry," zašepkala zo spánku. Moje pery sa mierne pozdvihli, ale nedalo by sa to nazvať úsmevom, neviem sa usmievať.

Znova sa zamrvila. „Harry, prečo nespíš?" ospalo sa spýtala, je hore. Jej hlas znel tak... pekne, samozrejme. Teraz bol len viac jemný a s dažďom v pozadí znel neuveriteľne.

„Koľko je hodín?" posadila sa a rukou si odhrnula vlasy.

Hlavu som otočil na opačnú stranu, kde na digitálnych hodinkách svietilo 2:13.

„Štvrť na tri."

„Nemáš niekde, uh.." odmlčala sa a hneď na to niečo cvaklo a zažala sa nočná lampa. Svetlo ma donútilo zažmúriť oči. „Prepáč, ja len... nemám rada búrky."

Zahmkal som a pozrel sa na ňu. Vlasy jej lietali snáď na všetky strany a oči mala rozospaté. Uvedomil som si, že spala vo svojom svetri a rifliach.

„Nechceš sa prezliecť? Vyzerá, že je v tom teplo," opýtal som sa. Mne bolo teda pekelné teplo a to som bol len v teplákoch.

„Harry, ty máš teplotu, preto to teplo," potichu sa zasmiala a cítil som, že moje líca trochu sčerveneli. „Ale áno, nespí sa v tom priveľmi pohodlne."

Jemne som prikývol a vstal z postele. Otočil som sa k nej chrbtom, bol som v podstate takmer nahý, snažil som sa tento fakt vytlačiť z hlavy. Rukou som otvoril skriňu a zobral z nej prvú vec - tričko, čo bolo úplne navrchu. Svetlo lampy sem už nedočiahlo, takže som sa medzi oblečením ani nesnažil prehrabávať. 

„Neviem, či to bude dobré a vlastne ani neviem, čo to je, lebo tam bola tma a-"

„Harry," prerušila ma. Stíchol som a spýtavo k nej zdvihol hlavu. „Je to v pohode, ďakujem." usmiala sa a prijala tričko.

Otočil som sa od nej a nechal ju prezliekať. Na chrbte mi prebehol mráz, keď som si uvedomil, že za mojím chrbtom sa prezlieka dievča do môjho oblečenia.

Pozeral som sa dopredu do steny, ktorá bola čierna, ako každú noc. Tentoraz mi však nepripadala tak depresívne.

„Dobre, mám to," odkašľala si. Otočil som sa k nej, veľké čierne tričko s dlhým rukávom jej v podstate slúžilo ako krátke šaty. Keď si všimla, že sa na ňu pozerám, nenápadne si koniec trička stiahla ešte nižšie.

„Si v ňom zlatá." vyšlo mi z úst, na ktoré som si vzápätí priložil ruku. Nie Styles, to si nepovedal. To si nepovedal, nemohol si. 

„Ďakujem." sklonila hlavu a kučery jej popadali do tváre. Zatriasol som hlavou a ľahol si späť do postele.

„Takže, ideme znova spať?" spýtala sa a sadla si na posteľ do tureckého sedu.

„Povedal by som," prehodil som cez svoju nahú hruď kúsok periny aj keď mi bolo teplo. Nebolo to tak hrozné, ako večer, no stále som ho cítil. Snáď sa to do rána zlepší.

„Dobre. Tak teda - dobrú noc," usmiala sa na mňa, ja som jej úsmev nevedel oplatiť. Ľahla si na svoju polku, otočila sa smerom ku mne. Chvíľku mi hľadela do očí, ale potom ich zavrela.

...

„Harry," zatriasla mnou. „Všetko je v poriadku, neboj sa."

Otvoril som viečka, ale videl som len tmu, musela byť stále noc. Otočil som tvár za hlasom a videl som siluetu, čo sa nado mnou skláňala.

„Journey," zašepkal som a chrbtom ruky som si utrel vlhké oči. „Čo sa deje?"

„Niečo sa ti snívalo. Si spotený, teplota asi neklesla," vysvetlila mi a podľa hlasu som zistil, že som ju zobudil. Rukou som si prešiel po mokrých vlasoch a čele, mala pravdu.

„Mám zažať svetlo?"

„Nie, nie, nemusíš," rýchlo som povedal a znova si prešiel rukou oči. Stále boli mokré od sĺz a tiež boli určite červené. Nechcem, aby to videla. „Čo som robil?"

„Kričal si. Bolo to podobné ako včera večer, keď si odpadol."

Zostal som ticho.

„N-neviem, čo to malo byť. Veď som tu pri tebe bola a nezdalo sa mi, že sa bojíš búrky, keď navyše už aj tak skončila," hovorila.

Pokrútil som hlavou. „Nie je to tak," odsekol som.

„Ako? Ako to je? Úplne sa v tebe strácam. Niekedy si milý a už si myslím, že ti to vydrží, ale potom sa do seba znova uzavrieš. To, aby si mi o sebe niečo povedal z teba musím doslova ťahať. Prosíš ma, aby som s tebou zostala, ale pritom ma vlastne odháňaš. Keď si myslím, že ťa chápem, niečo príde a ja sa opakovane stratím. Snažím sa, ale som stále na začiatku. 

Hovoríš, že sa bojíš, ale ja nechápem čoho. Bojíš sa mňa? Odťahuješ sa odo mňa a potom mi povieš, že som zlatá, keď mám na sebe tvoje tričko? Keď som ti ja povedala, že máš pekný hlas, škaredo si ma odbil. Vieš, nie je to ťažké len pre teba," zo šepotu sa stal krik, no na konci sa jej zlomil hlas. Nemal som jej na to čo odpovedať, a tak som znova mlčal.

„Pokiaľ mi chceš niečo povedať, budeš na to musieť ísť sám," povzdychla si a smrkla.

Rýchlo som sa posadil a nahol sa k nej. „Plačeš?" oči som mal dokorán otvorené a môj dych sa odrážal od jej čela.

„Nie." pokrútila hlavou a odmlčala sa. „Možno."

Nechcel som, aby plakala. Neznášal som plač, neznášal som, keď som niekoho rozplakal. Či to už boli malé deti v parku, keď ma videli a či už to bola Journey. Neznášal som, keď som strašil ľudí.

„Jo," oslovil som ju. Pri mojej prezývke prekvapene zdvihla hlavu. Teraz som musel byť ja ten, čo to mal všetko pod kontrolou. Nebol som si istý, či to zvládnem, ale inú možnosť som nemal.

„Ako?" zažmurkala mihalnicami, pričom sa jej jedna slza skotúľala dole tvárou.

„Jo," zopakoval som a ona sa usmiala. Zaťal som zuby a rukou jej zotrel slzy z líc, predbehol som ju. Rukami narazila do tých mojich, ja som ich však šikovne chytil a zovrel v mojich.

Bolo to pre mňa niečo celkom nové a naozaj som bol vystrašený, ale nemohol som prestať. Zatiaľ to šlo celkom dobre, nesmel som čokoľvek pokaziť. Nemohla plakať, nie kvôli mne.

„Poviem ti, dobre? Len neplač," nástojil som a palcom jej prechádzal po rukách. Prikývla na znak toho, že mám pokračovať.

Pokiaľ som jej mal o mne niečo povedať, musel som to spraviť teraz. Do úzadia som zatlačil všetko a sústredil sa len na svoju reč a na jej ruky, ktoré som neustále zvieral. Nemôžem, nenechám ju ísť.

---

a/n: okej niekam sa už posúvame ;)