„Ja som Journey."
„Uhm," znelo to odmeranejšie, než som pôvodne predpokladal. Moje samota začína účinkovať. Nechcem byť netaktný, nie úmyselne. „Teda, veľmi zvláštne meno."
„Jasné..." zamrmrala si. Nebol som si istý, na ktorú časť mojej odpovede narážala. Záleží na tom vôbec?
Kľúčik som vložil do kľúčovej dierky a jemne ním otočil, až napokon cvakol. Potlačil som do dverí, aby som ich otvoril. Obrátil som na ňu pohľad. Nie je možné, aby som sa s niekým rozprával. Nie som na to zvyknutý, po mojej minulosti už nikdy nebudem.
„Nabudúce skús jemnejšie," pokúsil som sa o úsmev, čo bola ďalšia z vecí, o ktorú som sa nesnažil už veľmi dlho. Myslím, že mi to ani nevyšlo. Niekto nevie plávať alebo kresliť, ja neviem byť spoločenský. Nemôžem za to.
„Máš pekný hlas," povedala akoby nič, no ona zjavne nemá netušenia, že táto situácia je pre mňa náročná. Rozpráva sa so mnou, ako keby som bol... normálny človek. Ja to nechcem, nechcem tu byť. No ona mi tu skladá, ako sa to nazýva? Kompliment?
„Nabudúce to skús odomykať jemnejšie," zopakoval som cez zaťaté zuby, ignorujúc jej predchádzajúcu vetu. Pustil som sa dverí a oblúkom ju obišiel bez toho, aby som jej venoval jediný pohľad.
„Uhm, fajn," slabo povedala. V mojom vnútri sa miešala vina a tiež hnev. Očividne som nedokázal úplne ovládať svoje reakcie, moje telo reagovalo za mňa. Každopádne, mám to za sebou.
Privrel som za sebou dvere a zvnútra sa o ne oprel.
Jediný človek, ktorý sa so mnou po rokoch mal chuť rozprávať a ani toho nie som schopný.
Nohou som sa jemne odrazil od dreva a rovno zamieril do kúpeľne. Neobťažoval som sa kúpeľňové dvere ani len zavrieť, nie to ešte zamknúť. Nemám potrebu vôbec nejaké dvere okrem vchodových zatvárať, aj tak som tu len sám. Navždy budem.
Pred tým, ako som si zo seba začal dávať dole oblečenie, som sa pozrel do zrkadla. Nevyzerám strašidelne, to nie. Nemôžem povedať ani, že som škaredý. Možno moja pleť nie je dokonalá a kučery nie sú priveľmi upravené, ale naozaj nie som hrozivý a ani odporný. Vyzerám vcelku normálne, takže hádam moja povesť nemá s mojim výzorom žiadnu spojitosť.
Vždy som bol len ten divný chalan z deckého domova, okolnosti sa zhoršili, keď sa nejakým neznámym spôsobom ľudia dozvedeli o tej veci s krvou.
Cez hlavu som si pretiahol sveter s tričkom, naskytol sa mi pohľad na mnou robené tetovania, ktorými som mal obsypanú hruď, pažu a vlastne takmer všetko na hornej polovici tela. Okrem chrbta pochopiteľne, nedokážem si predstaviť, ako by som si tam dokázal niečo vytetovať. Už len nápisy na paži boli dosť obtiažne. Nemám síce príliš na výber, no nevadí mi robiť si vlastné tetovania.
Zhodil som zo seba posledné kusy oblečenia a zavrel sa do sprchy. Pustil som vodu, ktorej trvalo hodnú chvíľu, pokiaľ mala ideálnu teplotu. Pri kontakte zápästia a vody ma rana zaštípala. Sykol som a zápästie z prúdu vody odtiahol.
Nechal som na seba padať vodu, vlasy sa mi lepili na tvár, no nevadilo mi to. Po zhruba pol hodine nič nerobenia som vodu vypol a natiahol sa po uterák prehodený cez horný rám sprchy. Konečne koniec dnešného dňa. No, ešte je zrejme len okolo deviatej, ale nechodím spávať neskoro. Nemám nič, čo by som robil. Niekoho baví pozerať filmy, no mňa úprimne ani nie. Ukazujú častokrát nereálny krásny svet plný života. Nefunguje to tak, ľudia na tejto zemi nie sú preto, aby boli šťastní.
Navliekol som na seba šedé tepláky a uterákom si sušil vlasy. Keď boli mokré, mal som časť na pleciach. Nehodlám ich však strihať, popravde sa mi to takto páči. A povedzme si na rovinu - nie som veľmi dobrý kaderník.
Bosými nohami som zo studených kachličiek prešiel na príjemne teplú podlahu na chodbe. Rovno som si to namieril do kuchyne, kde som z chladničky vytiahol mlieko a položil ho na stôl. Zo skrinky nad drezom som vybral cereálie a misku. Vyčerpane som si sadol na stoličku a nalial mlieko do misky.
Áno, som vyčerpaný a unavený aj keď som prakticky vôbec nič nerobil. Nerobil fyzicky, psychicky takmer od vyčerpania zomieram. To, čo sa dnes stalo, bolo neuveriteľné.
Neviem, či mám dnešný krátky, až príliš normálny rozhovor brať zle, ako ďalší vtip, ktorý na mňa život hodil. Alebo to mám brať ako kúsok dobra, čo sa ku mne konečne cez škárku predralo?
Postavil som sa a krabicu s cereáliami dal naspäť na miesto do skrinky. Misku s nedotknutým mliekom som dal do chladničky. Nie som hladný. Bol som až moc zaneprázdnený myšlienkami až som si neuvedomil, že večeru jesť ani nechcem.
Z kuchyne som vošiel do malej izby s posteľou uprostred. Prehrabol som si rukou ešte vlhké vlasy a zhasol svetlo. Niežeby mi to vadilo, ja mám tmu rád.
Ľahol som si na kraj veľkej, niekto by to nazval manželskej, postele. Je to smutné, keď viem, že druhú polku nebude nikdy nikto obývať. Prevrátil som sa na chrbát, skontroloval čas na mobile a zavrel oči.
Vietor mi dul do vlasov. Neustále som si ich odhŕňal z očí, aby som aspoň niečo videl. Po zemi bolo všade farebné lístie čo znamenalo, že je jeseň. Prižmúril som oči, keď som uprostred ničoho zazrel húpačku. Pridal som do kroku a ignoroval fakt, že mi bola poriadna zima.
Ako som bol bližšie, všimol som si, že sa na húpačke niekto húpe.
Samozrejme že áno, veď sme v sne. Zas v nejakom blbom sne, ktorý sa ma snaží presviedčať o tom, že to je realita. Nie je.
„Ahoj," vycerilo na mňa zúbky chlapča húpajúce sa na hojdačke. Zamrzol som, totiž, to chlapča som bol ja. Bol to malý Harry.
„Č-čo robíš?" snažil som sa zamaskovať triašku v mojom hlase. Pokoj, je to len sen.
„Rozmýšľam," úsmev mu neschádzal z tváre. Oči som nemohol odtrhnúť od tých jeho, ktoré boli na chlp rovnaké ako moje.
„Nad čím rozmýšľaš?" nasucho som prehltol. Prakticky som sa rozprával sám so sebou. Tak ako vždy, až na rozdiel, že toto bolo moje mladšie ja.
„O tom, kým chcem byť, keď budem veľkým. Stavím sa, že neuhádneš," usmial sa ešte viac, čím prehĺbil jamky na lícach.
Znervóznel som, popravde, bál som sa jeho odpovede. „Neviem."
„Spevákom, vieš? Chcel by som spievať na koncertoch, na ktorých by boli tisíce ľudí. Na koncertoch, na ktoré sa ľudia prišli pozrieť len kvôli mne a môjmu spevu. Aby som mohol ľuďom pomocou pesničiek pomáhať. Myslíš, že sa to splní?" iskrilo mu - vlastne mne, v očiach.
„Určite áno. Budem prvý, kto si kúpi lístok," snažil som sa o úsmev, ale ako som už spomínal, neviem ho. Neviem ani klamať. Nebude spevákom. Bude presne tým, čím nikdy nechcel byť. Samotárom.
