1.Kapitola

2.7K 145 13
                                    

(o rok neskôr)

Lucy:

,,Povedal som, jedz!" prízvukuje mi Alessandro už po neviem koľký krát keď vidí, že sa v mojich raňajkách iba špáram. On jednoducho nevie pochopiť, že nie som hladná. Možno o hodinu by som bola ale teraz určite nie.

,,Pri všetkej úcte k vašim hlasivkám a mojim ušiam vám hovorím, že nie som hladná. Nemôžem si... ale čo sa vás to vlastne pýtam... dám si neskôr." odložím vidličku zapichnutú vo vajíčkach na tanier a odsuniem ho od seba. Chystám sa zodvihnúť a odkráčať preč, no zarazím sa hneď ako si spomeniem na jedno z Alessandrových pravidiel - ani jeden z nás neodíde od stola, pokiaľ ten druhý nedoje. Vraj nekazme si morálku a bla bla...

,,Dobré dievča," vypustí popri prežúvaní. ,,Ale to jedlo ťa aj tak neminie."

,,Akoby mi to nebolo jasné." odvetím a opriem sa o lakte. Bradu si založím do dlaní a čakám, kým Alessandro doje. Zamyslím sa a čo nevidieť, má prázdny tanier. Vezme ho do ruky a odnesie do kuchyne. Biely stôl, za ktorým vždy sedávame, keď jeme, je hneď oproti kuchyni, od ktorej nás oddeľuje len barový pult, nad ktorým visia tri moderné lampy. Stôl je vertikálne umiestnený čelom ku kuchyni. Alessandro a ja vždy sedávame na oboch koncoch. Alessandro čelom ku kuchyni a ja chrbtom. Keď sa rozhodnem odniesť aj svoj tanier, zrazu ma zastavia Alessandrove ruky na pleciach, akoby ma chceli pomasírovať a zatlačia ma naspäť do stoličky. Hlboko si povzdychnem a prevrátim oči.

,,Máme predsa jedno pravidlo, srdiečko. Za ten čas, čo si si naňho spomenula si ho stihla aj zabudnúť?"

,,Povedala som, že som dojedla,"

,,Nie, nie." vyvráti moju odpoveď a zľahka ma pomasíruje. ,,Povedala si, že si dáš neskôr. Preto pekne počkáš, kedy to neskôr príde."

Tentoraz si od zlosti celú tvár ponorím do dlaní a zavrčím. ,,Alessandro, mňa váš prístup niekedy vie naozaj uchvátiť," poviem so sarkazmom v hlase. ,,ale mne sa tu nechce sedieť možno dlhšie ako hodinu. Môžem za ten čas niečo uvariť na obed alebo robiť čokoľvek." začnem hľadať iné riešenia, než tu vysedávať dieru. Nie raz ma Alessandro nechal sedieť za stolom veľmi dlho, až kým som nedojedla. ,,A vôbec, čo vás toľko zaujíma moje stravovanie? Veď nejem ani málo ani... au, au, au!" celá sa zviniem, keď mi Alessandro tentoraz poriadne stlačí plecia medzi jeho palec a ostatné prsty.

,,Skončila si?" spýta sa a stlačí mi ich ešte silnejšie. Vykríknem ešte hlasnejšie, než predtým. ,,Toto ma tak baví." zasmeje sa a povolí stisk, avšak stále ma za plecia drží. Nedokážem sa k nemu ani len otočiť.

,,Nebudem tu sedieť len preto, že vy chcete." poviem.

,,Ty budeš robiť všetko, čo chcem, aby si robila."

,,Ale veď toto vôbec nedáva logiku. Ak by ste chceli aby som s vami niekam išla, tak by som to urobila. I keď ani by som nechápala načo. To je fuk... Ale ak len chcete aby som sedela na mieste... načo vám to je? Naozaj, za ten čas môžem robiť aj zmysluplnejšie veci."

,,Takže zmysluplnejšie veci?" spýta sa s dvojzmyselným podtónom.

,,Alessandro naozaj..." poviem a nastane dlhá odmlka.

,,Nie je s tebou taká zábava ako kedysi," opäť mi pomasíruje plecia, tentoraz však už jemnejšie. ,,treba to napraviť." dodá. Ako zvyčajne v poslednú dobu naňho už vôbec nereagujem tak, ako kedysi, keď mi povie nejaké veci tohto typu. Bojím sa, ten pocit neodíde, pokiaľ sa odtiaľto nedostanem, no snažím sa to nedať najavo. Po čase to Alessandra vždy omrzí. Au, ale chrbát mám naozaj stuhnutý.

*She wants a revenge*Où les histoires vivent. Découvrez maintenant