36. Kapitola - Otecko

5.5K 446 39
                                    

Ešte nečítajte! Najprv si zožeňte kapesníky! :'( a pustite si pesničku....

,,Kedy môžeme ísť za ním?" Môj hlas tlmili ich oblečenie, ktoré bolo mokré od mojich sĺz, ktoré nie a nie prestať. A pravdupovediac, ani som nechcela, aby prestali. Nechala som ich voľne tiecť po mojich líciach, ktoré sa cítili ako Sahara a slzy ako voda v nej. Slané slzy sa vsiakujú do horúcich líc.

,,Keď výjde doktor, opýtame sa," odpovedal mi tlmeným hlasom Jay. Odtiahli sme sa od seba pozreli si priamo do očí. Všetci traja. Videla som v nich všetkých chalanov. Všetko sa tak rýchlo zvrtlo. Život je ako Twister. Svet ti zatočí životom a ty sa snažíš následovať dianie, niekedy však nedokážeš udržať rovnováhu a si na zemi. Musíš sa postaviť a začať novú hru s novými pravidlami. Pozrela som sa na Jacksona, ktorý išiel hneď za ich autom. V prvom išli Jeremy, Sebastián, Richard, Zach a Niall. V druhom Jackson, George a Jay. Schytali to len tí v prvom aute. Že vraj Jeremy šoféroval a dostal mikrospánok za volantom. Vyšiel z krajnice a napálil to rovno do stromu, ktoré ich odhodilo a oni sa prevrátili. Je to len prvá teória, ako sa to mohlo stať. Prišla som k Jacksonovi, ktorý sa snažil zadržať niektoré slzy, no márne. Akonáhle som prišla k nemu, rozplakal sa a objímul ma. Zavesil sa na mňa a spúšťal zo seba všetko zúfalstvo. Všetci iba plakali a predstavovali si, aké by to bolo, keby neodišli. Po polhodine čakania doktor vyšiel z izby a ozrejmil nám jeho stav.

,,Štyri zlomené rebrá, silnejší otras mozgu, zlomenú kľúčnu kosť, nos a dolné končatiny. Prepáčte," ospravedlňujúco sa na nás pozrel a skvelo zadržiaval slzy. Je predsa doktor a na takéto prípady je zvyknutý. Po poslednej vete sa jeho mama zrútila a začala plakať jeho otcovi na rameno. Pozrela som sa na nich, či môžem do izby. Prikývli a tak som vošla.

Ležal tam bezmocne s hlavou otočenou napravo. Asi spí, pretože by sa už otočil a pozrel na mňa. Sadla som si vedľa neho a chytila mu ruku. Dala som si ju k hrudi a rozplakala sa, znova. Prezrela som si jeho doráňanú tvár, ktorá sa nepodobala na normálnu. Chcela som ho späť. Chcem všetkých chalanov späť. Nechcem žiť bez nich! Pre mňa sú ako kyslík, potrebujem ho a nutne. Palcom som hladkala jeho chrbt ruky a položila si ju na kolená. Zvierala som ju v rukách a čakala, kým sa prebudí. No nestalo sa tak. Nezobudil sa. Všetci sa vystriedali a ja som znova prišla do izby za ním. Za oknami bola čierna tma, ktorú osvetľovali iba svetlá z pouličných lámp, bytov, áut. Pravou rukou som mu prehrabla vlasy a sledovala, ako nabrali svoj obyčajný tvar. Rozcuchané, ale stále očarujúce. Vyšla som z izby a pozrela na jeho rodinu.

,,Choďte si domov oddýchnuť, ja tu ostanem cez noc," namietali, ale prehovorila som ich a ostala na noc. Znova som vstúpila do izby.

Sadla som si vedľa neho na stoličku a znova ho sledovala. Nemôžem uveriť, že sa niečo také stalo. Chalani už neexistujú. Budú len v mojej mysli a srdci. Nikdy ich neuvidím robiť kraviny. Bojím sa, že sa bude Jeremy za všetko obviňovať.

,,Dobré ráno," prehovoril na mňa niekto. Zobudila som sa a nestačila sa diviť, že kedy som zaspala. Pozrela som sa na Jeremyho, ktorý sa usmieval ako slniečko. ,,Dnes ma budete vyšetrovať vy, pani doktorka?" Čo? On si myslí, že som doktorka?

,,Jeremy," šepla som a objala ho.

,,Kto ste?" Bola o ako rana priamo do srdca. On si ma nepamätá? Ako to? Prečo?

,,Jeremy. Ty-ty si ma ne-nepa-nepamätáš?" Opýtala som sa zdrvujúco. Pozrel sa na mňa a zamyslel sa. Celý jeho proces spomínania som sa modlila, aby si ma pamätal. Prosím, bože! Prosím! Nechcem oňho prísť. Chcem ho mať po svojom boku po celý život. Pokrútil hlavou. Záporne. ,,Jeremy, mňa si musíš pamätať! To som ja, Melissa! Melissa Forestová! Triangel! Prosím, povedz mi, že si robíš srandu! Prosím!" Slzy mi stekali po líci a putovali ďalej. ,,Parker. Nemôžeš nevedieť, kto som! Musíš si ma pamätať! Prosím," volala som zúfalo naňho, kým on sa ľútostivo pozeral na mňa. ,,Pamätáš si dievča, ktoré si prepadol v budove?" Opýtala som sa s nádejou v hlase. Prikývol. On prikývol! Všetko vo mne sa prebralo. ,,A potom si ho hádzal o skrinky, škrtil, robil si z nej srandu a následne skoro utopil v bazéne?" Znova prikývol. Aj keď až po dlhej chvíli zamyslenia, ale prikývol! ,,To som bola ja. Už si ma pamätáš?" Prešlo aj päť minút, ktoré som strávila v panike. Prosím! Bože, vysliš ma, chcem aby si ma pamätal. Urobím čokoľvek. Len nech si ma pamätá! PRIKÝVOL.

,,Melissa?" Šepol. Na tvári sa mu vyčaril úsmev, ktorý dával vždy, keď sa dobre zabával alebo sa mu niečo páčilo. ,,Už si ťa pamätám!" Vykríkol a snažil sa sadnúť si. Rýchlo som ho rukou zastavila.

Je to vážne zázrak, že si ma po dvadsiatich minútach znova pamätá. Asi potreboval trochu času na spamätanie.

,,Jeremy," šepla som a nahla sa nad ním. Opatrne som ho objala a zasmiala sa nad jeho poznámkou.

,,Na takýto výhľad by som si rýchlo zvykol," pozeral mi rovno do výstrihu.

,,Si to ty," zasmiala som sa a sadla si na stoličku.

Pozrela som sa na neho poriadne a videla v jeho očiach slzy. Prvýkrát.

,,Čo je s chalanmi?" Opýtal sa a nedočkavo čakal na odpoveď. Nechcela som mu klamať, ale niekedy je lepšie klamstvo ako pravda. Pozeral na mňa a stále čakal na odpoveď. Musím mu povedať pravdu, raz by sa ju dozvedel, tak či tak. Je len otázka času kedy a kde. Ale musím mu to povedať opatrne.

,,Jeremy.... No ja, ako ti to povedať, chalani.... Z druhého auta sú v poriadku. Z vášho.... Si ty.... Jediný, prepáč. Ja-ja...." Nemalo to zmysel. Ešte viac by som ho zdeptala svojimi slovami.

,,Všetci štyria?" Po líci mu stiekla slza. Chytila som ho silno za ruku a prikývla. ,,Ja som vrah. Zabil som ich. Ja som ich zabil."

,,Nezabil si ich! Nie si vrah!" Ukludňovala som ho, ale márne. Vyčítal si to stále. ,,Nie si, hlavne to nie si. Jeremy. Jeremy. Jeremy. Jeremy!" Stále tam hovoril, aký je vrah a že ich zabil.

,,Oni mali žiť! Ja som tam mal zomrieť! Ja som mal byť po smrti. To ja! Ja! Ja som mal trpieť! Ja!"

,,Toto mi nerob, prosím. Bála som sa, že si to neprežil a teraz mi hovoríš toto? Prosím ťa, neobviňuj sa, nie je to tvoja vina. Raz sa to muselo stať. Ty si s tým nemohol spraviť nič. Osud si to takto vybral, nemôžeš ho zmeniť. Prosím, prestaň sa obviňovať. Prosím," šepla som sa zavrela oči. ,,Chcem ti niečo povedať," otvorila som oči a pozrela naň. ,,Niečo veľmi dôležité."

,,Prepáč, ale ja som vrah!"

,,Sklapni už! Budeš otec!"

Priznám sa, pri písaní som plakala ako malé decko. Vážne.

S lalalalááááskou miminnie305 ❤️

Zachránená tmou [DOKONČENÉ]Opowieści tętniące życiem. Odkryj je teraz