Zachránená tmou [DOKONČENÉ]

33. Kapitola - Dvojičky

,,Ako vidím, máš za mňa náhradu, tak aj ja si musím nájsť," mykol plecami a uškrnul sa.

Všetky baby, čo tam boli s nimi, sledovali chalanov ako keby pozorovali exotický druh zvieraťa, ktorý sa náhodou objavil na Sahare. Možno som trochu žiarlila, že na nich pozerali, pretože medzi nimi bol aj Parker. Môj Parker! Žiarlim a čo? Je to trestné?

********

,,Eugen! Pusti nejaké pesničky!" Zahučala som na Eugena. (P.a. Nie je to jeho pravé meno, ale to niektorý viete :D)

,,Ako si praješ a nevolaj ma Eugen!" Zakričal mi naspäť.

,,Budem!" Zasmiala som sa a sadla si na obrovský gauč, kde sme chýbali len my dvaja. Sadla som si vedľa Parkera a vyložila si nohy na stolík.

,,Poprosím nohy dole," objavil sa Eugen a prepaľoval ma pohľadom.

,,Prepáčte pán Eugen Klenson," uškrnula som sa a preložila si jednu nohu cez druhú. Nakoniec som nohy dala dole a zapozerala sa do nejakého filmu. Skôr som len pozerala na obrazovku, na ktorej sa menili obrazy a pohybovali ľudia. Nič ma tam nezaujalo, proste obyčajná romantická komédia, ako každá iná.

********

To je nudaaaa," skočila som na gauč a ľahla si cez všetkých, čo na ňom sedeli. ,,Poďme si niečo zahraaaať!" Uznávam, trochu alkoholu sa mi dostalo pod kožu, ale nie veľa. Dobre, tak trochu viac ako by sa patrilo.

,,Melissa! Však hráme pravdu, už skoro dve hodiny! Ty sa nezapájaš!" Kričal po mne Parker, aby som niečo počula.

,,Ale to nevadí!" Postavila som sa na klepajúce nohy a trochu sa zapotácala. ,,Ja chcem hrať niečo, niečo.... Odvážnejšie! Mám nápad! Čo keby sme išli k susedom zaklopať, že majú otvorené dvere? Hm? Hm? Chápete nie?" Zasmiala som sa na ich výraze. ,,Vy ste teda hlavičky!" Podotkla som ironicky a odišla do kuchyne. Po otváraní šuflíkov, zásuviek som konečne našla to, čo som hľadala. Utierku! Dala som si ju okolo krku a vbehla do obývačky. ,,Idem si zabehať!" Všetci len nemo prikývli a bavili sa ďalej.

,,Hej, počkaj!" Zastavil ma obiehajúci Parker, pred dverami. ,,Kam, preboha ideš?! S utierkou okolo krku?!"

,,Behať, hovorila som to!" Pretočila som očami a zapotácala sa na nohách. ,,Ale zjavne ma nikto nepočúval!" Rozhorčila som sa a začala kričať, len tak. ,,Človeka by človek mal počúvať! Chápeš?! Argh! Nikto ma nepočúva! Alkohol! Ten mi pomôže!" Hovorila som si skôr sama pre seba -teda kričala- a pri tom pozerala na Parkera.

,,Žiadne také!" Chytil ma okolo pasu a otočil k sebe. ,,Ideš pekne do izby a tam budeš do rána!"

,,A čo keď tam pôjdem škaredo?"

,,Nechytaj ma za slová!" Podoprel ma a ja som sa uškrnula. S jeho pomocou som sa dostala do izby, kde som sa zababušila do periny.

,,Neprečítaš mi rozprávku?" Povedala som detským hlasom, keď chcel odísť.

,,Nie!" Zakričal -reflexne- a uškrnul sa.

,,Ale no!" Akože som sa rozplakala a začala po ňom kričať, nech mi povie rozprávku.

,,Dobre, dobre! Len už nekrič, prosím ťa," sadol si na kraj postele a ja som sa zachumlila do paplóna. ,,Bol raz jeden dráčik menom.... Pason a-" skočila som mu do reči.