Nemesis

XIV.

Jonov obľúbený klub nepatril k najvychytenejším v Londýne, ale ani v ničom nezaostával. Parket praskal vo švíkoch a hudba by prebudila aj mŕtveho. Klub bol neslávne známy tým, že čo sa vo vnútri odohrá, tam aj ostane. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa dnu nedostal len tak hocikto. Teda, aspoň pokiaľ dotyčnou osobou nebola krásna žena. Tam sa potom ochota vpustiť ju násobila veľkosťou pŕs.

Bella nemusela čakať v rade ako ostatní. Pri vchode už čakal jeden z manažérov, ktorý ju zaviedol do VIP sekcie.

Na rozdiel od mnohých iných mafiánov, Jon nevyzeral nebezpečne. Aspoň nie z diaľky. Sedel na koženom gauči a z oboch strán ho obklopovala dvojica krásnych žien. Husté zlatohnedé vlasy mal podstatne kratšie, ako si Bella pamätala a namiesto typického obleku mal dnes na sebe čierne nohavice a voľnú bielu košeľu, ktorá v tmavej miestnosti svietila ako maják.

Nemohla povedať, že nie je príťažlivý – bola to lož. Bellu však držal pri triezvosti fakt, že jeho vinou to bol Dash, koho Mathéo zabil. A tiež to, že Jon Pereni bol nechutný, bezcitný bastard vyžívajúci sa v nadradenosti a bolesti. Bol to vrah. Presne to isté by ma malo držať ďalej aj od Mathéa. A Luciana. A možno aj od Cedrica, keď už sme pri tom.

Spozoroval Bellu krátko po tom, čo zbadala ona jeho. Blysol po nej nebezpečným úsmevom a naklonil sa k brunete po jeho ľavici a následne aj k červenovláske na druhej strane. Krátko na to sa kŕdeľ žien zdvihol a Jon Pereni osamel. S pohľadom dravca sledoval, ako si Bella sadla vedľa neho.

„Jon," usmiala sa a naklonila sa k nemu. Jon ju pobozkal a zľahka jej hryzol do pery. Bella ho nechala dokazovať okoliu, že ju môže mať, kedy chce. Šlo mu viac o to, než dostať ju skutočne.

„Rád ťa vidím, Nemesis," zapriadol jej do ucha.

Jon bol iný ako všetky jej ostatné ciele. Bol dôležitejší. Pustila ho bližšie. Vedel viac. Mohol viac. Platilo to obojstranne. Vedel jej skutočné meno. Vedel, kde pracuje. Vedel, že nenávidí leighovcov. A minimálne to jedno mali spoločné.

„Si snáď ešte krajšia, ako si pamätám," utrúsil Jon s úsmevom. Modré oči si ju premeriavali zvedavým, no chladným pohľadom. Nebola v ňom túžba, s akou ju muži zvyčajne pozorovali. Vedel oceniť jej príťažlivosť, ale nepriťahovala ho. Bella to vedela – a to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo si ju Jon držal blízko. Nechcel, aby sa v týchto kruhoch prepierala jeho orientácia – zdiskreditovalo by ho to a prišiel by o časť toho mála verných ľudí, ktorí sa okolo neho držali aj pre čosi iné ako peniaze. Bellina pravidelná prítomnosť v jeho okolí tieto pochybnosti aspoň čiastočne vyvracala.

„Hm, to bude asi tým, že si nepamätáš," odvetila Bella s úsmevom a prebehla pohľadom okolie, aby sa uistila, že sú sami. „Spomienka na toho chutného gitaristu, s ktorým si sa vtedy vytratil, určite prebila spomienky na mňa."

Jon na jej poznámku reagoval iba sarkastickým úsmevom. V očiach sa mu však varovne zablýskalo. Nebol nadšencom tejto témy. A ešte menej rád bol jej cieľom. Bella sa už tak pohybovala na tenšom ľade, než ktokoľvek iný v jeho okolí.

„Spomínal si, že so mnou chceš niečo prebrať," nadhodila Bella, aby zmenila tému.

„Na to príde," odvetil Jon nenáhlivo zamatovým hlasom s počuteľným južanským prízvukom a pohľadom vyhľadal čašníčku. „Začnime nejakým drinkom."

Ten hlas. Bella sa zachvela, ostatne ako takmer zakaždým, keď prehovoril. Jediné, čo mal s otcom spoločné, bol hlas a ľadovo modré oči. Maestrov prízvuk bol takmer neciteľný, ale to bol jediný rozdiel. Odhliadnuc od toho boli ich hlasy na nerozoznanie. Rovnaká výška, rovnaká farba hlasu, rovnaký zdvorilý tón. V tom poslednom Jon občas zaostával.