Nemesis

Prológ

Chlapec rozšírenými očami hľadel na zbraň, ktorú mu podávali. Naprázdno prehltol a chytil ju do dlane. Bola omnoho ťažšia ako si pamätal z čias, keď ho učili strieľať. Avšak viac ako pištoľ v ruke ho ťažilo vedomie, čo bude nasledovať.

„Bojíš sa?"

„Nie," odvetil, no chvenie v hlase sa mu nepodarilo zakryť úplne. Nepamätal si, že by sa niekedy bál tak, ako v tom momente. Nebál sa o seba. Bál sa seba. Bál sa osoby, ktorá sa z neho po dnešku stane.

Cítil na sebe prenikavé pohľady štyroch mladíkov len o pár rokov starších od neho, ktorí ho sprevádzali. Jeden z nich, jeho bratranec, mu venoval povzbudivý úsmev a potľapkal ho po ramene. „Po dnešku to bude iba ľahšie," pošepol mu v ich rodnej reči. Nedaj na sebe poznať strach a nezlyhaj. Viac mu k tomuto dňu nikdy nepovedal. On ani nik iný.

Na pokyn vodcu skupinky zamierili dolu prázdnou ulicou. Do noci sa ozývali iba ich kroky na betóne. Obloha bola zatiahnutá a polovica z lámp na ulici nesvietila. Ulica bola prázdna. Žiadne autá, žiadni ľudia, iba jeden bezdomovec krčiaci sa pri kontajneri. Keď ich zbadal, zmeravel a schúlil sa ešte viac. Boli v zlej štvrti. Sami však neboli o nič lepší.

Keď sa blížili ku križovatke, zastali. Muž v čele chlapcovi naznačil, aby ho nasledoval. Ostatní ostali v bezpečí tieňov.

Zastali na rohu budovy. Križujúca ulica bola snáď ešte tmavšia ako predošlá. „Sleduj."

Chlapec si premeral ulicu prázdnu ulicu. Nevidel nič, na čo by sa mal zamerať. Naprázdno prehltol. Tesne predtým, než jeho pery opustila otázka, zbadal nepatrný pohyb v tieňoch. Vzápätí v kuželi svetla zazrel dve postavy. Dve tváre. Chlapec, len čosi starší od neho, a dievča s tmavými vlasmi po plecia a vyplašeným pohľadom. Takmer dieťa. Chlapec ju pevne držal za ruku a ustavične pohľadom skúmal okolie. Súrodenci, ktorí tušili, že tam nemajú čo robiť.

„To je tvoj cieľ," prehovoril muž vedľa neho.

Chlapec naprázdno prehltol. „Mám... mám ich chytiť?"

Muž sa ticho uchechtol. „Môžeš chytiť dievča. Ale jej bratovi daruješ guľku do hlavy. Dlží nám svoj život." Prebodol chlapca nečitateľným pohľadom. „Urobíš to?"

Nebola to otázka. Nemal na výber. Bola to skúška a ak chcel aj naďalej patriť k rodine, nesmel zlyhať. Nesmel to neurobiť. „Áno."

„Choď."

Chlapec zaťal sánku a vykročil tým smerom, kde dvojicu videl naposledy. Nohy mal ako z olova a pištoľ akoby ho chcela stiahnuť do hlbín zeme. Potriasol hlavou a zrýchlil. Chcel sa zbaviť tých vtieravých myšlienok, ktoré sa mu hnali hlavou, ale nedokázal to. Bol to ľudský život, ktorý mal svojej rodine priniesť.

Držal sa za dvojicou a snažil sa vyhýbať svetlám, avšak nepodarilo sa mu uhnúť jednému z pátravých pohľadov chlapca, ktorého mal zabiť. Privinul si dievča k sebe a zrýchlil.

Nezlyhaj.

Pri najbližšej odbočke zahol a dal sa do behu. Nesmel ich nechať ujsť. Nesmel zlyhať. Vedel, kam tieto ulice vedú. Bola to skratka a zároveň jediný spôsob, ako sa mohol dostať napred nepozorovane. Budú v pasci.

Po niekoľkých minútach dobehol k rázcestiu, o ktorom vedel, že ním budú prechádzať. Pritisol sa k stene a nabil zbraň. V ušiach počul šum vlastnej krvi a dýchal trhane, ale nebolo to behom.

Nezlyhaj.

Zatajil dych a napol sluch. Zachytil rýchle, takmer nečujné kroky a vzápätí zazrel dva zväčšujúce sa tiene. Zhlboka sa nadýchol a vykročil spoza rohu.

Dvojica doňho takmer vrazila. Dievča ignoroval, zameral sa na svoj cieľ. Schmatol ho za rameno a sotil k stene. Chlapec od prekvapenia takmer vôbec neodporoval. S rozšírenými zreničkami hypnotizoval zbraň mieriacu na jeho hlavu.

Na sekundu odtrhol pohľad od svojho cieľa a pozrel na dievča stojace obďaleč.

„Nechaj moju sestru na pokoji," vyhŕkol jeho cieľ a pohol sa.

„Nehýb sa!" odsekol chlapec a zovrel zbraň pevnejšie. „Nehýb sa, inak to schytá aj ona."

To zabralo. Mladík zmeravel. „Nechaj ju ísť, prosím," zašepkal sotva počuteľne. „Nič nespravila, nechaj ju ísť." Po chvíli pozrel na svoju sestru. „Bež! Utekaj, Bella!"

Chlapec znovu pozrel na dievča. Po líci jej stekali slzy a ticho vzlykala. Striedavo pohľadom skákala zo svojho brata a hore ulicou, ktorou prišli. Jeho spoločníci sa blížili. A tí by ju nenechali odísť.

„Utekaj, Bella," zopakoval on sám ticho, no dôrazne, a prebodol dievča pohľadom. Preniesla vydesený pohľad naňho a začala cúvať. Napokon sa zvrtla a rozbehla preč. Po niekoľkých sekundách sa stratila za rohom.

„Nedovoľ im ublížiť jej."

Chlapec obrátil svoj zrak k jej bratovi. Naprázdno prehltol a pozrel do vydesených očí, ktoré odrážali jeho vlastný strach. Nepatrne prikývol na slová, ktoré zneli viac ako príkaz, než prosba. Nezlyhaj. Musel konať. „Mrzí ma to," zašepkal. Potom vystrelil.