1. Kapitola - Osudné stretnutie

21K 797 32
                                    

Každý deň po večeroch chodievam na myšlienkové prechádzky. Nebojím sa, že by ma niekto znásilnil. Kto by už len mňa chcel? Vysoké, vychrtnuté dievča s tvárou opice. Neklamem. Dlhé hnedé vlasy po zadok, roztrapatené do všetkých strán. To je celý môj opis. Jednoduchý.
Môj stredový bod tejto výpravy je miesto, ktoré nie je ničím výnimočné, ale za to okúzľujúce. Je to stará, schátraná budova na konci maličkého parku. Každý hovorí, že je tam plno feťákov a dílerov drog. Plus nejaké tie skupinky ľudí, čo nemajú nič na pláne.
Tentoraz to bolo iné ako zvyčajne, spoznala som tam veľa ľudí, i keď pod vplyvom drog. Mala som tam takú skupinku, ktorú som nadovšetko mala rada. Kým oni sa stále ládovali drogami, ja som si len kreslila do zošitku. Áno, sedemnásť ročné, teda skoro sedemnásť ročné dievča si kreslieva a čo je na tom?! Nikdy ste nemali sny a predstavy?

,,Idem si zabehať," oznámila som otcovi.

,,Budeš musieť obmedziť ten tvoj beh."

,,Prečo?" vykúkla som spoza dverí a pozrela na otca.

,,Že ty chodievaš za nejakým chalanom?"

,,Už s tým daj pokoj! Žiadny není, mne stačíš ty a Don."

,,Toto ti pripomeniem keď sa budeš snažiť prehovoriť ma na párty v našom dome," zakričal na mňa, pretože som sa vrátila na chodbu.

,,Čau!"zabuchla som dverami ignorujúc jeho vetu.

Konečne som sa dostala na určené miesto. ,,Čau!" pozdravila som Eli, ktorá sa dopovala drogami.

,,Nechceš? Je to super," ponúkala mi nejaké drogy.

,,Mne stačia moje kresbičky," usmiala som sa na ňu. Každý ma tu poznal narozdiel od školy, ako to dievča, ktoré nikdy neokúsilo chuť alkoholu a drog.

Zašla som do asi najtmavšej miestnosti v budove, netreba mať svetlo pri kreslení. Cítime kde sa začína a končí čiara aj bez toho aby sme na ňu videli. Skúšala som nahmatať zošitok, ale nebol tam. Asi som ho zabudla doma. **** Bol čas na odchod domov. Vychádzala som z miestnosti, keď som započula smiech. Tento som nerozoznala. Už poznám smiech z drog. Viem Vám povedať z akej drogy sa teraz smejú, ale tento nebol z drog a tak to bolo nebezpečné.

Rozutekala som sa z budovy, keď vo vchodových dverách sa objavil chalan s kapucňou na hlave. Zakrývala mu tvár a spod nej bolo vidieť len bledé vlasy. Zmätene som sa naň pozrela a odstúpila. Po pár krokoch ma zastavil ďalší a naokolo sa objavili ďalší traja. Jeden z nich ma chytil za plecia a ani mykaním sa neuvoľnil svoj stisk.

,,Tu ťa máme!" zjavil sa ďalší, teraz bez kapucne.

,,Kto do pekla si?" snažila som ho upáliť pohľadom.

,,Nepoznáš nás? Asi nebudeš taká múdra ako sa hovorí."

,,Wow! O mne sa aj hovorí. Hmm... Spadol meteorit?"

,,Tvoje nadšenie ti musím zničiť! Ty...- " odsekla som ho. Dobre, niekedy nie som taká tichá.

,,Nemusíš mať obavy. Na sklamania som zvyknutá."

,,Toto bude tvrdý oriešok," o čom to tu trepe?

,,A čo vlastne chcete? Ak chcete drogy choďte za Denim, ten Vám ich nadelí plný kamión! "

,,Vyzeráme na to, že drogujeme?"

,,Ja neviem, čo si mám o vás myslieť? Ste v opustenej budove, šiesti a vyspoveduvávate ma. Čo by si si myslel ty?"

,,Dobrý postreh."

,,Jedna nula pre mňa," mykla som plecami.

,,Tá ti dala," ozval sa ten, čo ma drží.

Zachránená tmou [DOKONČENÉ]Where stories live. Discover now