HATE YOU !

DEVIATA KAPITOLA

Moje oči sa s klypkaním otvorili. Chvílu im trvalo kým si zvykli ale potom zazreli biely strop a  slabomodrý strop. Bolo to pekné. Svoju hlavu som natočila na stranu a zbadala som niečo ešte krajšie . Vysokého,svalnatého chlapca so smaragdovozelenými dúhovkami a kučeravými vlasmi. Sedel na stoličke a pozeral manma. "Ako sa cítiš?" spýtal sa a ja som sa znova prichytila pri tom ako nanho pozerám s otvorenými ústami.  Rýchlo som si to však uvedomila a znova som ich zavrela. "Dobre" koktla som a hlbšie som sa zaborila do podušiek pod mojim telom.  "Nevyzeráš tak " šepol a mal pravdu. Koho som sa snažila oklamať. Bolo mi zle,bolela ma hlava a bolo mi zima. Lenže pri pohľade nanho som si uvedomila že moje problémy sú oproti tým jeho naozaj zbytočné rozoberať., "Je mi dobre " znova som koktla a pozrela som nanho. Jeho čelo sa posialo vráskami a pokrútil hlavou do nesúhlasu. "Harry prosím ťa ver mi  je mi dobre" zašepkala som zrakom upretým nanho. Chvíľu namna len tak hľadel  ale potom prikývol. Aspon že tak.  "Kde to sme?" prerušila som po chvíli ticho medzi nami  a on sa postavil. Sledovala som jeho obrovský chrbát ako miery do stredu izby kde sa otočil. "V izbe  číslo 25" koktol chrapčavým hlasom  a  natiahol ruky ktorými šermoval vo vzduchu. Asi preto aby donho zahrnul celý priestor okolo nás. Musela som sa usmiať pripadalo mi to smiešne. Svoje nohy som pomaly dala dole z postele a holými nohami som sa dotkla  studenej dlážky. Bola síce z dreva no na teplote jej to nepridávalo ako keby ste chodili po betone.  Pomalými krokmi som si to namierila k nemu pričom som mysľou stále myslela na svoje topánky. Kde som ich len nechala? Viem že ked som išla zachranovať Harryho mala som ich obuté. Aj ked som vošla do tej divnej miestnosti s číslom 15 som ich mala obuté. "No jasné"šepla som si víťazne  popod nos . Museli zostať tam ked ma uspali.  Harry namna len šokovane pozeral kým ja som chodila po izbe a prezerala som si jej vybavenie. Bola tam krásna hnedá skrina( tipovala by som že ebenové drevo) , stoličky s  červením čalúnením no a potom tá posteľ. Nádherná s červenými nebesiami. Jej záhlavie bolo umelecky vyrezané rovnako ako stlpiky ktoré držali nebesia. Jedným slovom bola to nádhera. Aspon jediní raz som nemyslela na to že sme unesení ,nechala som sa unášať krásou tejto izby a aspon na chvíľu som zabudla. "Neteš sa tak nemyslíš si že to tu bolo pre teba pripravené?"  vyšteklo namna podvedomie a ja som sa zarazila. Nech som sa snažila ako som chcela ,hned od začiatku som vedela že nemôže byť náhoda že uniesli práve nás dvoch. Nebola to náhoda . Malo to byť takto už od začiatku.  Vystrašene som pozrela na Harryho ale ten len pokrútil hlavou . Nerozumel mi.  Rozbehla som sa k dverám a začala som na ne neuveriteľne silno búchať. "Preboha čo robíš!" skríkol Harry a začal ma ťahať  od dverí. "Ti to nechápeš či čo" jačala som nanho"malo to takto byť už od začiatku!""O čom to sakra rozprávaš?!" hovoril cez zaťaté zuby kým ma ťahal čo najdalej od dverí. "Náš únos" koktla som kým som bojovala s jeho obrovskými rukami a celou silou  som sa ich snažila oddeliť. Držal ma totižto okolo celého pása a ja som prestávala dýchať. Nemala som skoro žiadny kyslík. "Nebola to náhoda mali sme tu byť od úplného začiatku" hovorila som . Podarilo sa mi jeho ruky trochu povoliť  a znova som nasala životne dôležití  kyslík do pľúc. Potom som sa zase celou silou začala venovať svojmu pokusu o útek. " Naozaj neviem o  čom  to rozprávaš" zaknučal lebo som mu skočila na nohu a pevnejšie ma uchopil. "My dvaja sme tu neni náhodou!" kričala som nanho . To je naozaj taký sprostí alebo to len hrá. "Harry vedeli kde presne sme, vedeli že tam budeme obidvaja  ,vedeli to!" jačala som nanho a nekontrolovateľne som kopala nohami. "Co tím chceš do riti povedať!" koktol Harry . V jeho hlase som počula zlosť ,naštvala som ho. "Len to že nás únos mali vopred naplámovaný preto sme tu obidvaja. Nevzali nás len náhodou po ceste!" zakričala som nanho už naozaj naštvaná jeho pomalými mozgovými pochodmi. To ho v tej škole nič nenaučili či čo ! "Harry to že nás uniesli spolu nieje náhoda bolo to tak vopred naplánované" koktla som potichšie. Zápal adrenalínu zomna pomaly vyprchal a Harryho stysk slabol. Nakoniec ma držal len tak slabo že by stačil môj jediní pohyb vpred a bola by som z jeho objatia preč. Ale to som nechcela . V jeho objatí som sa cítila v bezpečí , chránená aspon na tú jednu krátku chvílu. "Chceš mi tým povedať že ťa tu trpím len preto lebo museli uniesť aj teba" koktol a ja som od neho odstúpila.To slovo trpieť vo mne vyvolalo strašnú bolesť. Cítila som sa ako keby mi pichol do srdca neviditeľný nôž a poriadne ním zakrútil.  Pozrela som nanho . Miešal sa vomne hnev ,strach,lútosť dokonca aj šťastie. V tej chvíli som nevedela ani ako sa cítim ,cítila som totižto všetky pocity aké vás kedy napadnú  a jedno som vedela. Ak sa to nedozviem teraz tak už nikdy. "Harry prečo ma nenávidíš?" spýtala som sa  a zdvihla som nanho svoj zronení zrak.Cítila som ako mi po lícach tečú slzy ,ktoré padali na moje dotrhané šaty. Svoje zelené oči upriamil namna a smutne si povzdychol."Nikol nenávidím ťa pretože ......"

Tak ahojte zlatíčka ako sa dnes mate? Ospravedlnujem sa za to že je časť tak neskoro ale mojej mame hrablo a to doslovne. Zakázala mi písať HATE YOU! Ale ako vidíte ani zákaz mojej mamy ma nadokáže  zastaviť:) Este k tomu ma trápi koniec školského roku . Neviem ako vy čo už ste po základke ale ja končím 9 ročník a verte či neverte vôbec sa mi nehce lúčiť. Nechcem sa rozlúčiť so svojou triedou nie takto.  A ked už sme pri tom aké budete mať vysvedčenie?  Dúfam že ho všetci budete mať pekné .  Zatial do dalšej časti  Hazzy !  A skoro som zabudla časť je venovaná LucikBooBear ktorá ma vždy neuveritelne poteší neakým tým svojim komentíkom :)