Aurora Falcone. Najmladšie dieťa Fabiana Falcona, naobávanejšieho muža v Taliansku. Starodávne ideály jej otca jej neumožnili stať sa plnohodnotnou členkou rodinného biznisu a celý život jej prekážali, vo veciach pre ňu inak normálnych.
Jej štyria b...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vystrel som ruku pred seba a chystal sa zaklopať na dvere. Skôr než som sa stihol nadýchnuť sa otvorili a vyšla z nich Luna. Na jej tvári sa neobjavili žiadne známky prekvapenia. Vyšla popri mne na chodbu. ,,Už som myslela, že dávaš prázdne sľuby." založila si ruky na hrudi a tvárila sa urazene. Otvoril som ústa no nič z nich nevyšlo, pretože som ešte stále rozmýšľal, čo jej povedať. Zarazilo ma, že reagovala tak pohotovo. Vystrela ruku a zavrela dvere do izby, pri čom sa jemne obtrela o moje rameno. Očividne doteraz čakala, že ich zavriem ja.
,,Ako si vedela, že som tu. Neváhal som až tak dlho-" skočila mi do reči skôr, ako som stihol dokončiť vetu.
,,Počula som ťa prichádzať. Síce nie vždy dupeš, no keď si to neuvedomuješ, chodíš dosť hlučne." prehodila akoby nič a jemne na zemi podupkávala nohou. Bola pravda, že som bol zamyslený, no ešte nikdy mi nikto nepovedal, že dupem. Podozrieval som ju z veľa vecí, no to že by mala až tak dobré vnímanie, som si ešte nevšimol. Náhle prestala hýbať nohou. ,,Prečo si váhal?"
,,Neváhal som."
,,Ale áno. Sám si to povedal." nadvihla hlavu vyššie a zahľadela sa mi do tváre. ,,Bál si sa vojsť dnu?" Pohol som sa smerom k schodom, dúfajúc, že tak ukončím túto debatu. Jasné, že sa hneď pohla za mnou a ďalej pokračovala s výsluchom. ,,Vždy váhaš?"
,,Neváhal som." zopakoval som o niečo viac podráždene, zatiaľ čo som zbehol na nižšie poschodie.
,,Prečo si potom povedal že-" tentokrát som ju odsekol v polovici vety ja. Otočil som sa k nej a zdvihol pred ňu ukazovák. Varovné gesto. Presne ako pre malé, zvedavé dieťa.
,,Neváhal som. Nemám na to dôvod." precedil som pomedzi zuby, no je výraz sa vôbec nezmenil. Stále mala v očiach iskru zvedavosti a snažila sa z mojej tváre vyčítať, čo mi behá hlavou. ,,Ak chceš pokračovať s touto hrou na detektíva, s vychádzkou sa môžeš rozlúčiť." o krok som ustúpil. Tentokrát zaváhala ona. Dobre.... Otočil som sa a pokračoval po schodoch dole, ale jej kroky som za sebou nepočul.
,,Ty si dnes robil to isté." S povzdychom som zavrel oči a zvesil hlavu. Pomaly som sa otočil. Stála na vrchu schodov a jednou rukou sa držala zábradlia. ,,V záhrade. Tiež si neskončil, kým som ti nepovedala pravdu. Dokonca si sa mi vyhrážal."
Nadvihol som obočie a ruky si skryl do vreciek. ,,Ty nie si v pozícii kedy by si sa mi mohla vyhrážať." pripomenul som jej. Zbytočne sme strácali čas týmito detinskými hrami. Tak moc som chcel vedieť čo plánuje, že som už nemal chuť správať sa, akoby sa nič nedialo.
,,To nie som." priznala a behom pár sekúnd zbehla po schodoch ku mne. Neuvedomil som si ako je blízko kým neprehovorila. ,,Tak mi nedávaj šancu pýtať sa." zašepkala s posmešným úsmevom na perách a prešla popri mne dolu. Chvíľu som tam nehybne stál, kým mi došlo čo povedala.
Schválne ma vyprovokovala. Chcela niečo zistiť a týmto to dosiahla. Neviem čo to bolo, no nahnevalo ma to ešte viac. Zišiel som dolu a vzal si zo skrinky kľúče od auta. Hodil som ich Francescovi, ktorý stál pri dverách do garáže. Nebol som v rozpoložení, kedy je človek schopný šoférovať. Ak by som si sadol za volant, s najväčšou pravdepodobnosťou, by som nás všetkých zabil.... a možno aj úmyselne.
