My name

Dom Vittielovcov

V hlave som si premietala všetko čo sa za poslednú hodinu stalo. Všetci hostia si pripili na moje zdravie, rozlúčila som sa s bratmi, so Sarou aj s otcom. Prezliekla som sa do pohodlnejšieho oblečenia, čo boli kožené nohavice a čierne tričko a vlasy si nechala zapletené aby mi neprekážali pri práci. Na nohu som pripevnila nôž od Sari a za opasok zbraň od Daria. Nechala som si na krku aj rubínový náhrdelník a prehodila dom cez seba koženú bundu. Z garáže som vzala jednu z motoriek a odišla z domu splniť svoju misiu.

Vittielovci bývali v meste vzdialenom zhruba 256 kilometrov od nás. Keď som po pár hodinách dorazila do mesta, motorku som odparkovala za jedným z hotelov a vybrala sa k cieľovej destinácii, ktorou bol dom už spomínanej rodiny. V blízkosti cieľa som vyliezla na strechu jednej z budov, aby som získala prehľad o veciach dejúcich sa okolo domu. Bola už takmer polnoc, no mafiáni nespia a často sa hlavné záležitosti riešia o tomto čase.

No tu bolo ticho. Okrem pár izieb kde sa ešte svietilo, som nevidela nič čo by mi mimoriadne prekážalo v pláne. Vyhliadla som si zadný vchod. Tým by mal vojsť nájomný vrah dnu.

Zhruba o pol hodinu sa tak aj stalo. Zamaskovaný muž sa blížil k domu. Rozhliadol sa po okolí a pohľadom sa zastavil na kríkoch naľavo od mňa. Až teraz som si všimla dve mužské postavy, ktoré sa tam skrývali. Nevedela som ako sa chce vrah dostať dnu. Nemal šancu.

Keď som započula výbuch a neskôr zahliadla dvoch skrývajúcich sa chlapov utekať za zvukom, pochopila som ako to chce urobiť. Bez jediného ďalšieho zvuku vkĺzol dnu. Zliezla som zo strechy a bežala za ním. Keď som vošla dnu všade bola tma, pochopiteľne, keďže bola noc. Moji oči už boli zvyknuté na prítmie, to mi umožňovalo hneď sa zorientovať a hýbať sa vpred. Z kuchyne, kde viedol zadný vchod, som vyšla na chodbu a v pravo na schodoch zazrela pohyb. Vybehla som hore, no keď som uvidela množstvo dverí a ďalšie schody hore zastala som. Dostala som sa do slepej uličky. Vrah mohol ísť hocikam.

Snažila som sa načúvať v nádeji, že započujem kroky, no všade bolo ticho. Až do sekundy keď sa z jednej izby naľavo ozval výkrik. Rozbehla som sa za ním a nazrela dnu cez mierne pootvorené dvere. Vittielova dcéra stála pri posteli v nočnej košeli a s nožom namiereným na vraha. Bol jej však k ničomu, keďže on mal zbraň. Vďaka jej výkriku a pootvoreným dverám ma nepočul vbehnúť dnu. Využila som fakt, že bol ku mne otočený chrbtom a vybrala som zbraň od Daria.

Pohla som sa o dva kroky dopredu. Vittielova dcéra si ma všimla, preto som jej v rýchlosti naznačila aby zostala ticho. Prikročila som k vrahovi a dvihla zbraň do vzduchu.

,,Nejaké posledné slová princeznička?" Zavrčal pri tom ako odistil zbraň.

Vittielová sa usmiala a predniesla:
,, Základné primárne pravidlo." Pozrela na mňa a ja som dokončila: ,,Nikdy sa neotáčaj chrbtom k dverám." Zapriadla som a než sa stihol otočiť, udrela som ho do hlavy. Keď dopadol na zem, vzala som jeho zbraň a tri krát vystrelila. Nebolo to potrebné, no efekt to malo perfektný. Pustila som zbraň na zem a pozrela na vystrašené dievča. ,,Si v poriadku?"

Dnes som mal službu spolu s Francescom pri otcovom dome. Skryli sme sa v kroví, odkiaľ sme videli zadný vchod a na tablete pred nami sme mali výhľad na ten predný. Minulú noc sa nič nedialo, ani noc predtým. Neviem načo Falcone čakal, no nepáčilo sa mi, že toľko otáľal.

Trápilo ma, že som do toho zatiahol ostatných, no keď som ich chcel stiahnuť, odmietli. Snažil som sa zahnať tieto myšlienky, aby ma nezožieral pocit viny, no márne.

,,Nikolai." oslovil ma Francesco a tým ma vrátil späť do reality. ,,Zadný vchod, 30. bod. Niekto tam je." pozrel som na miesto podľa jeho navigovania a myklo ma, keď som v tieni zbadal postavu. No omnoho viac ma znepokojil výbuch,ktorý sa ozval spred domu. Opäť som pozrel na 30. bod, ale človek ktorý tam predtým bol zmizol. V ten okamih mi to bolo jedno. Rozbehol som sa za Francescom, aby sme skontrolovali prípadne katastrofy pred domom.

Jediné, čo však horelo boli Dominicove oči, ktoré sa do mňa zapichli hneď ako sme vyšli spoza rohu. ,,Bol tu! Kurva Nikolai on ušiel!"

Spýtavo som pozrel na Danteho. Potreboval som objasnenie situácie.
,,Stáli sme pred domom tvojho otca, keď sme videli niekoho sa sem zakrádať. No len čo sme sem prišli, stratili sme ho a prekvapil nás výbuch."

,, Tá osoba. To musel byť ten pri zadnom vchode." Skonštatoval Francesco. ,,To znamená že teraz môže byť -" než stihol dopovedať vetu, z Domu sa ozval výkrik.

,,Isabela!" Všetci 4 sme sa rozbehli dnu. Krik mojej sestry ustal, no panika a hnev vo mne vreli naďalej. Prečo práve ona? Keby si chceli vybrať najslabší článok, jednoznačne by vybrali Alessandru alebo Andreasa. Vybehol som na poschodie ako prvý. Dvere boli potvorené a v izbe bolo ticho. Až pokiaľ som nezačul 3 výstreli. Kopol som do dverí a keď som zazrel Isu stáť pri posteli, živú, s nožom v ruke, srdce mi poskočilo radosťou.

,,Si v poriadku?" Strhol som sa pri cudzom hlase a otočil sa k osobe, ktorej patril. Bolo to dievča, ktorému pri nohách ležal mŕtvy vrah, no zbraň v jej ruke ma aj tak znepokojovala. Isa prikývla a pozrela sa na mňa. Do izby vtrhli Francesco, Dominic aj Dante a vtedy sa dievča otočilo a namierilo na nás zbraň. Spravili sme to isté.

,,Nie!" Isin výkrik upútal pozornosť všetkých, okrem mňa, preto som využil príležitosť, podišiel k vrahyni a udrel ju rukoväťou zbrane do spánku. Spadla na zem, bez ďalšieho pohybu.

---------------

Dnes vás nechám v menšom napätí, nemôžem hneď všetko objasniť, pravdaže.
Ako sa vám páčila dnešná kapitola?
Celkom ma zaujíma váš názor na vzniknutú situáciu. Ako si myslíte že sa bude vyvíjať ďalej?
Ďalšia kapitola vyjde v priebehu týždňa ale netuším kedy presne. Takže to bude také malé prekvapenie.
Príjemný zvyšok večera <33