Aurora Falcone. Najmladšie dieťa Fabiana Falcona, naobávanejšieho muža v Taliansku. Starodávne ideály jej otca jej neumožnili stať sa plnohodnotnou členkou rodinného biznisu a celý život jej prekážali, vo veciach pre ňu inak normálnych.
Jej štyria b...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vôbec som nebola spokojná s minimom informácií, ktoré som mala. Sedela som na posteli a v ruke zvierala obálku s listom a USB kľúčom. Mračila som sa na predmet predo mnou a nespokojne podupávala nohou po zemi. Bola som nervózna. Snažila som sa zhlboka nadýchnuť a odkloniť moje myšlienky od svojej úlohy. No je pravda, že sa mi takmer vôbec nedarilo.
Už to bola takmer hodina, čo sa mi podarilo nepozorovane uniknúť zábave za domom. Aj keď musím priznať, že zas až tak veľmi nepozorovane to nebolo. Skôr než som sa stihla dostať k dverám sa predo mnou objavil Nikolai. Neprekvapilo ma to, keďže zo mňa celú dobu nespustil oči. Podvedome som sa usmiala, keď som si spomenula na jeho otrávený výraz po tom čo som si ho začala doberať. Vyhovorila som sa na priame slnko a účinky Dominicovho drinku. Prikývol a pustil ma dnu, no všimla som si jeho drzý úškrn.
Pretočila som očami a položila obálku pred seba. Oprela som sa o vankúše a hľadela na biely strop. Postupne som sa očami presúvala po celej miestnosti až som sa napokon dostala ku skrini. Okamžite som si spomenula na obálku, ktorá spadla za veľký kus nábytku.
Trvalo mi len pár sekúnd kým som sa postavila a prešla na druhú stranu izby. Pozorne som si prezrela celú skriňu a hľadala spôsob ako sa za ňu dostať. Nakoniec som prišla k záveru, že by som ju musela celú odsunúť od steny. Prekrížila som si ruky na hrudi a zamyslela sa, či mi všetko to úsilie za to stojí. Bol to pomerne veľký a určite aj ťažký kus nábytku. Vyhrala však zvedavosť a tak som chytila jeden roh skrine a zhlboka sa nadýchla.
V tom istom momente ako som sa chcela zaprieť do jednej zo stien, sa ozvalo klopanie na dvere. ,,Čím som si toto zaslúžila?" zašepkala som s veľkou dávkou sarkazmu v hlase, aj keď sa to skôr podobalo na tiché zavrčanie. Vtedy mi oči spadli na kus papiera na posteli. Okamžite som sa prestala zaujímať o skriňu a priskočila som k posteli.
Znovu sa ozvalo klopanie. ,,Minútu!" zakričala som a rýchlosťou svetla som schmatla obálku. Keď som začula cvaknutie kľučky oblial ma studený pot. ,,Nemám oblečenie!" vyhŕkla som skôr než som stihla nad mojimi slovami porozmýšľať. Zakliala som popod nos a strčila obálku pod vankúš. O pár sekúnd na to vošiel do izby Vittielo s jeho typickým úškrnom na tvári. Ľahla som si na posteľ akoby sa nič nedialo, ale srdce mi bilo ako splašené.
,,To ma malo zdržať?" prehodil popri tom ako zatváral dvere. Nadvihol jedno obočie a celú si ma prezrel. Nenávidela som keď to urobil. Bol to dokonalý trik, ktorým ma zneistil a pri ktorom som sa cítila nanajvýš nekomfortne. ,,Klamala si."
Najskôr som nechápala čo tým myslí. Keď som však videla ako sa jeho úsmev rozšíril, pochopila som o čo mu išlo. ,,Preto si nepočkal. Myslel si si, že ma zastihneš nahú."
,,Je to celkom lákavá predstava."
,,Čo chceš?"
,,Pred pár sekundami si to povedala." Natiahla som sa po vankúš s cieľom hodiť ho po ňom, no na pol ceste ma zastavil. ,,Ani neskúšaj." Stiahla som ruku a sadla si. Podišiel bližšie a hodil predo mňa bielu krabičku. Mierne som sa nahla dopredu a po chvíli sa naňho pozrela.
