My name

Večera

Schádzali sme dolu schodmi a popri tom, som sa snažila vytesniť z hlavy všetky nepotrebné informácie. Môj mozog pracoval na plné obrátky a miestami som nevnímala okolie. Presne preto som si nevšimla, kedy sme sa ocitli v hale. Prebrala ma až Nikolaiova ruka, ktorú mi položil na chrbát. Pred nami stál Jusepe a jeho mohutným telom mi zakrýval výhľad na človeka, ktorý upútal jeho aj Nikolaiovu pozornosť. 

Pozrela som na Vittiela vedľa seba, no úsmev, ktorý som zahliadla na jeho tvári ma prekvapil. Posunula som sa bližšie k nemu a vtedy som uvidela jedného z najkrajších mužov, akých som kedy videla. Hnedé vlasy mu padali do očí a krásne vypracované telo mu zakrývala biela košeľa, ktorá miestami vyzerala, akoby mu bola tesná, no myslím, že väčšine žien to nevadilo. Jemné strnisko na tvári mu dodávalo mužnosť a pyšným držaním tela, pôsobil celkom arogantne. 

Pozrel sa smerom k nám a pri pohľade na mňa sa mu rozžiarili oči. Nevedome som sa začervenala a sklonila hlavu. Počula som blížiace sa kroky a keď som pozbierala odvahu pozrieť sa dohora, stál kúsok od nás. Cítila som sa ako puberťáčka, ktorá práve uvidela chlapca, na ktorého má zálusk. Priblížil sa čo najbližšie k nám a podal Jusepemu ruku. 

,,Rád vás po dlhej dobe vidím, pán Vittielo." oslovený sa úprimne usmial a namiesto pozdravu len prikývol. Sledovala som neznámeho pred nami a pri náhlom očnom kontakte som stuhla. Nemala som čas rozmýšľať nad tým čo urobím, keď jemne vzal moju ruku a pobozkal ju na chrbát dlane. ,,Nikolai, nevedel som, že sa opäť stretneme tak skoro." slová venoval Vittielovi, no ani na sekundu neprerušil očný kontakt so mnou. ,,Prezraď mi, priateľu, kto je táto pôvabná slečna, ktorá ti dnes robí doprovod?" 

,,Toto je Luna. Luna Hernandez." predstavil ma Nikolai a prekvapenie, zmiešané so zmätkom, ktoré sa objavilo na mužovej tvári ma trochu zarazilo. Obrátil sa na svojho priateľa a potom naspäť na mňa. Celú si ma prezrel, od hlavy až po päty. Bol to tak skúmavý pohľad, že si určite všimol každého detailu na mojom tele. 

Nikolaiova ruka sa znovu ocitla na mojom chrbte, presne v tom okamihu, keď mi neznámi pozrel na pery a následne na oči. Prudko som sa nadýchla a inštinktívne sa o pár centimetrov presunula bližšie k Vittielovi. Dúfala som, že si to dotyčný pred nami nevšimne. 

,,Teší ma, slečna. Moje meno je Mattias Heinz." prehovoril napokon s úsmevom na perách. Chcela som sa vyhnúť jeho pohľadu, preto som radšej pozrela na muža vedľa seba. Jeho ruka bola stále na rovnakom mieste.

,,S Mattiasom sa poznáme už dlhé roky. Jeho otec spolupracoval s tým mojím. No po jednom nešťastnom incidente musel jeho prácu prevzať tuto môj priateľ. Preto si teraz súkromným lietadlom lieta po celom svete a naháňa ženy." zasmial sa a popri tom ma ukľudňujúco pohladil po chrbte.

,,A peniaze. Pre vašu rodinu, ak si nezabudol."

,,Ako by som mohol? Pripomínaš mi to vždy, keď sa stretneme." Nikolai pokrútil hlavou a potľapkal priateľa po ramene. ,,Jediné šťastie, že sa nestretávame tak často." obaja vybuchli do smiechu a mne nezostávalo nič iné, len sa tváriť veselo. Periférnym videním som si všimla, že v hale je čoraz menej ľudí. Všetci sa presúvali do jedálne a sadali si za veľký stôl. ,,Nuž, myslím, že by sme sa mali taktiež pridať." všetci traja sme sa teda pohli k veľkým preskleným dverám, orámovaným drevom, ktoré boli dokorán otvorené, akoby vítali všetkých, ktorý pôjdu okolo.