Aurora Falcone. Najmladšie dieťa Fabiana Falcona, naobávanejšieho muža v Taliansku. Starodávne ideály jej otca jej neumožnili stať sa plnohodnotnou členkou rodinného biznisu a celý život jej prekážali, vo veciach pre ňu inak normálnych.
Jej štyria b...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Cítila som zodpovednosť za hádku medzi Isabelou a Vittielom. On ma vôbec netrápil, ale to ako sa správala Isa. Prvý dojem bol definitívne lepší ako toto. Bola chladná a neodbitná, akoby vedela, že ona má väčší rešpekt ako jej brat.
Keď odišiel, začala dávať rozkazy, všetkým, ktorých mala v zornom poli. O chvíľu na to, ma vzala do izby na najvyššom poschodí. Dom bol omnoho väčší ako sa v skutočnosti zdal. Množstvo dvier, okolo ktorých sme prechádzali ma celkom miatli. Pri pomyslení na to, že by som sa tu mala sama orientovať sa mi zatočila hlava.
Izba v ktorej som sa nakoniec ocitla bola dosť veľká. Posteľ, ktorá bola odo mňa naľavo, bola dosť veľká aj pre dvoch. Vyčnievala doprostred miestnosti a periny, ktoré boli na nej uložené, vyzerali ako nebo, po 3 dňoch strávených hlboko pod nami.
Napravo bola skriňa, ktorá sa tiahla pozdĺž celej steny a všetky jej dvere boli obložené zrkadlami. Pred skriňou bolo pohodlne vyzerajúce kreslo s konferenčným stolíkom a oproti mne vchod na balkón. Pohľadom som behala po zvyšku izby až kým za mnou Isabela nezavrela dvere.
,,Nie je to nič moc, ale myslím, že lepšie ako pivnica." Skonštatovala a obišla posteľ. So stola, ktorý sa nachádzal za ňou pozbierala papiere a hodila ich do koša bez štipky záujmu.
Zapamätala som si, že ich neskôr musím preskúmať.
,,Nepríde ti nebezpečné, nechávať ma tu aj napriek tomu, že o mne nič nevieš? Čo ak sa vás pokúsim zabiť alebo som špión?" Zaujímalo ma, no Isa nad mojou otázkou len pokrčila plecami.
,,Stále si zajatec. A aj napriek tomu, čo som povedala Nikolaiovi, nad tebou nemôžem mať kontrolu. Vždy to bude on, kto rozhodne čo ďalej. Ak chceš niečo vedieť, spýtaj sa jeho."
,,Zakázala si mu sem ísť." Pripomenula som jej a založila si ruky na hrudi.
,,Myslíš si, že ma on bude rešpektovať?" Zasmiala sa a podišla k dverám. ,,Bude tu každou chvíľou. Netuším čo ti urobí, no ak chceš prežiť a zostať bez zranení, rob čo ti káže inštinkt."
Otvorila dvere a chcela odísť, no ja som ju zastavila otázkou: ,,A čo ak im inštinkt napovie kopnúť ho do gulí?"
Prekvapene, no celkom pyšne sa na mňa pozrela a prikývla. ,,Tak potom ti radím hneď za tým utekať." Po jej slovách odišla a zavrela za sebou dvere.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
