My name

Isabela

!!!!!Na konci kapitoly je jedna dôležitá informácia! Prosím prečítať!!!!!!
--------------------------------------------------------------

Závraty boli stále horšie a horšie. Jeden z chlapov, tuším, že to bol Dominic mi doniesol pohár vody. No žiadne jedlo. S každým menším pohybom, môj žalúdok protestoval. Nechala som zatvorené oči, no spánok ani únava neprichádzali. A ak sa náhodou objavili, rýchlo zmizli.

Modlila som sa aby toto utrpenie skončilo hocakou formou, no aby to bolo čo najskôr. Všetko sa krútilo, potom svet zastal a neskôr som mala pocit akoby sa steny zmenšovali a mali ma čoskoro rozpučiť. Takto mizerne som sa necítila už pekne dlho. Snažila som sa vymyslieť plán úniku, no s prázdnym žalúdkom sa nedá vôbec nič robiť.

Keď som započula blížiace sa kroky na chodbe stuhla som. Podľa posledného rozhovoru chlapov pred dverami by mala byť teraz noc. Ak ma prišli zabiť... nemusela to byť pravda, no všetky myšlienky mali momentálne len jeden záver. Keď sa kroky priblížili dostatočne blízko, rozoznala som v nich niečo iné. Nebol to človek. Ale pes.

Moja teória sa potvrdila keď cez dvere vošiel dovnútra zlatý retriever. Jemné svetlo zo zasvietenej lampy osvetľovalo jeho zlatú srsť a odrážalo sa od jeho čiernych očí. Zarazilo ma, že dvere boli pootvorené. Nevšimla som si, že by ich niekto vôbec odomkol, nie to ešte nechal otvorené. A ak by za dverami niekto bol, odohnal by psa preč. To znamenalo, že ma nestrážili. Pravdepodobne verili reťaziam, ktoré som mala na rukách.

Po chvíli sa pes rozhodol pristúpiť ku mne. Zvedavo ma oňuchával a zastavil sa až pri mojich zápästiach. Vyňuchal rany, ktoré mi spôsobili putá. Usmiala som sa a pohladila ho po chrbte. ,,Vidíš aké sú ľudia svine?" zakňučal akoby mi rozumel a drgol mi do ruky, aby som ho ďalej hladkala. Všimla som si malého medailónu, ktorý mal na krku a prečítala čo bolo na ňom napísané. Daisy. ,,Takže si ona."

Daisy zaštekala a ľahla si vedľa mňa na matrac. ,,Myslím, že ty si omnoho lepšia spoločnosť ako myši a Vittielo." zašepkala som a neprestavala ju hladkať.

O chvíľu sa na chodbe však ozvali ďalšie kroky. A tento krát boli ľudské. Otvorila som opäť oči a na chodbe zahliadla svetlo z baterky odrážajúce sa od stien. ,,Daisy!" fenka vedľa mňa spozornela a sústredila sa na chodbu a hlas, ktorý ju volal. Bol mi povedomí. Alessandra to nebola, no určite som danú ženu, ktorej patril hlas už počula. ,,Daisy vráť sa!" opäť sa ozvala a odpoveďou jej bolo fenkine zaštekanie.

Neznáma prišla k dverám, otvorila ich a namierila na nás baterkou. Zakryla som si rukou oči a Daisy začala opäť štekať. Keď sa svetlo stlmilo pozrela som na prítomnú osobu. Bola to Isabela Vittielo. Veľké šedé tričko na nej vyzeralo v prítmí ako vrece a čierne vlasy jej padali na ramená. Títo ľudia takmer vôbec nevyzerali ako mafiáni. Teda, aspoň nevyzerali tak ako my. Môj otec aj bratia sa obliekali formálne ešte aj do postele, no títo ľudia boli úplne...normálny. Okrem Vittiela nikto z nich nevykazoval známky agresivity a krutosti. Začínala som pochybovať o mienkach, ktoré o nich mali ostatní.