Aurora Falcone. Najmladšie dieťa Fabiana Falcona, naobávanejšieho muža v Taliansku. Starodávne ideály jej otca jej neumožnili stať sa plnohodnotnou členkou rodinného biznisu a celý život jej prekážali, vo veciach pre ňu inak normálnych.
Jej štyria b...
,,Ale áno. Odkedy sa tu objavila, chodíš za ňou ako šteňa. Čo ti za to sľúbila?" založil si ruky na hrudi a čakal na odpoveď. Ignoroval som ho. ,,Ale no tak, pochváľ sa nám."
,,Dominic stačí." Thomas sa ho snažil zastaviť, no oslovený bol až moc tvrdohlavý na to, aby ho vypočul.
,,Určite to bolo niečo veľmi lákavé, keď si na to kývol."
,,Nič mi nesľúbila." precedil som cez zuby, a neodtrhol som z nej zrak.
,,Bolo to miesto v posteli? Alebo sa mýlim?"
Skôr než som sa stihol napriahnuť a jednu mu vraziť, Thomas ho chytil a vytiahol na nohy. ,,A dosť. Dominic, si žiadaný na bare tak tam ťahaj, nech na teba tie úchvatné dámy nemusia čakať." strčil ho dopredu a pozrel na mňa.
Prikývol som mu na znak vďaky a on ďalej tlačil barmana pred sebou. Zachránil tým situáciu aj Dominicovu tvár, za čo by mu mali byť vďačný viacerí.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Prítomnosť neznámych ľudí som využila vo svoj prospech, presne tak ako som to robievala doma s mojimi bratmi. Zo začiatku ich otázky a námety na rozhovor neboli veľmi príjemné, no keď sa v jednej z tém spomenulo slovo mesto, dostala som nápad. Myslím, že to bola Amira, kto podotkol, že sa v meste tento víkend konajú nejaké oslavy. Tak veľmi som sa dovtedy sústredila na svoju úlohu a novovymslený plán ako doručiť otcovi odkaz, že som zabudla na veľmi dôležitú drobnosť. Toto nebolo mesto, v ktorom som vyrástla. Pravdaže, pár krát som sa tu ocitla, či už s jedným z bratov alebo priamo s otcom. No málokedy som sa pri ceste pozerala von s okna a sledovala ulice mesta. Nepoznala som to tu.
V duchu som sa karhala za to, aké medzery sa v mojom pláne objavili. Prečo som nemyslela na to, že nemám tušenia ako list dostať do jednej z poštových schránok, ak sa mi pravdaže nejakú aj podarí nájsť? A pravdaže mi nenapadlo ani to, že Vittielo ma nenechá sa túlať samotnú, bez dozoru, po meste. Mala som chuť poriadne zanadávať, no namiesto toho som sa zhlboka nadýchla a pozrela na Amiru.
,,Čo sú to za oslavy?" spýtala som sa s dostatočnou dávkou ľahostajnosti v hlase a dúfala, že mi nevedome prezradí nejakú nápomocnú informáciu. Odpila si z pohára, ktorý mala položený vedľa seba -pochybujem, že bol jej, ale očividne jej to vôbec neprekážalo- a až potom mi odpovedala.
,,Niečo spojené s letom. Vždy sa takéto oslavy konajú uprostred letných prázdnin, aby sa na nich mohlo zúčastniť čo najviac ľudí. Potom trvajú celý víkend." hovorila to tak strašne nenúteným tónom, akoby to bola najobyčajnejšia vec na svete. Potlačila som nespokojný povzdych a dala tomu ešte jednu šancu.
,,Takže nič zaujímavé? Len obyčajné oslavy-?" nenechala ma pomaly ani dohovoriť keď mi skočila do reči.
,,To som nepovedala!" videla som ako sa vedľa nej Aless uškrnula, ale nič k tomu nepovedala. ,,V tomto meste nenájdeš človeka, ktorý by mal radšej mestské oslavy ako ja." na chvíľu sa odmlčala a potom s ďalším nádychom pokračovala. ,,Teda ak nerátame Francesca, ale o ňom sa rozprávať nebudem." Alessandra sa opäť usmiala pri spomenutí mena jej brata a otočila sa preč od Amiry, aby zakryla svoje pobavenie. Vittielovi priatelia museli mať celkom zaujímavý život.
