Štyri roky. Je to tak dlho, čo Sebastian videl sestru svojho najlepšieho kamaráta, Mayu. Bolo to najmilšie sedemnásťročné dievča, aké ste kedy stretli. Teraz? Nie tak moc.
Jej brat Theo sa odsťahoval a celý jej svet sa potom zrútil. Musela sa naučiť...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Acker! Pohni si." Kričala som naňho. "Je to šestnásť hodín cesty!"
Prisahám, že ak si nepohne, pôjdem bez neho.
Vstala som o šiestej ráno, aby som si mohla zbaliť veci a byť pripravená odísť.
O pár minút sa vo dverách izby zjavil rozospatý Acker. "Prečo kričíš?" Prešiel si prstami cez vlasy a zívol si.
"Chcem sa tam dostať ešte dnes. Je to šestnásť hodinová cesta autom. Prečo ešte nie si oblečený?" Zamračila som sa.
"Pretože ideme o viac ako desať hodín, preto."
"A ako asi? Naučil si sa cez noc teleportovať?" Ruky som si položila na boky. "Alebo lietať?"
"Volá sa to lietadlo, Maya. Dve hodiny cesty."
"Myslíš si, že som taká sprostá, aby som nepozrela lety? Všetky boli obsadené."
"Maya." Podišiel ku mne. "Nechaj ma ti predstaviť niečo, čo vlastní môj brat, takže aj ja." Zastavil sa tesne predo mnou. "Osobné lietadlo. To znamená, že pôjdeme kedy chceme." Chytil cestovnú tašku na mojom ramene a zhodil ju na zem. "Choď naspäť do postele, odchádzame o siedmej večer."
Zabijem ho.
*****
Nikdy som neletela osobným lietadlom. Oprava. Nikdy som neletela lietadlom.
Stláčala som koženú sedačku po celý čas. Nie som fanúšik letov. Dobré vedieť.
Keď sme pristáli, chcela som spadnúť na pevnú zem a pobozkať ju. Oh bože ako veľmi ju milujem.
Nasadli sme do taxíka na letisku a vodičovi som dala adresu motela, kde máme rezerváciu, ktorú som vybavila ešte včera.
Vysadil nás a Acker nám vybral tašky z kufra, kým ja som išla na recepciu. Privítala ma s vrelým úsmevom recepčná.
"Mám rezerváciu na meno Maya Carter." Povedala som mierne unavene. "Dve izby."
"Iba sekundu." Otočila sa k počítaču a niečo písala na klávesnici. "Tu to je. Maya Carter. Izba...dvesto šesť." Zamračila sa. "Musí tu byť chyba. Máte zarezervovanú iba jednu izbu." Zdvihla ku mne pohľad.
"Čože? Nie. Pýtala som dve izby." Toto sa nemôže diať. Je takmer desať hodín a ja som pripravená ísť spať. "Nemáte ďalšiu izbu?"
"Mrzí ma to, ale všetky ostatné sú obsadené."
Musíte si zo mňa robiť srandu.
"Mohli by ste sa ešte raz pozrieť?" Ťažko som vydýchla.
"Samozrejme." Povedala napäto a znova sa pozrela na počítač. "Prepáčte."
"Oh bože." Sklonila som hlavu. "Fajn. To je jedno." Zobrala som kľúč s číslom dvesto šesť zo stola a začal kráčať preč.
