Štyri roky. Je to tak dlho, čo Sebastian videl sestru svojho najlepšieho kamaráta, Mayu. Bolo to najmilšie sedemnásťročné dievča, aké ste kedy stretli. Teraz? Nie tak moc.
Jej brat Theo sa odsťahoval a celý jej svet sa potom zrútil. Musela sa naučiť...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale....pre kristove rany hovor!" Konečne som povedala po niekoľkých hodinách tichá medzi mnou a Ackerom.
Sedeli sme v kuchyni a jedli, ale on sa mňa nepozrel, od kedy som vstala. Z nejakého dôvodu ma to vytáča.
"Niekedy je nemožné, aby si si zatvoril ústa, a to som vždy brala ako boží trest. Ale keď si ticho, je to ešte horšie. Krič na mňa za to, že som vykĺzka z bytu skôr, ako si sa zobudil. Že som ti nedala vedieť kde som, ale hlavne niečo povedz."
Ešte chvíľu bude ticho a ten príbor, ktorý mám v ruke, mu zapichnem do tváre len tak pre srandu. Možno vtedy by konečne prehovoril.
"Čo chceš, aby som povedal?" Pokračoval v jedení, bez toho, aby sa na mňa pozrel. "Chceš sa dávať do situácii, kde nie si v bezpečí, poslúž si. Myslel som si, že máš viac rozumu, ale očividne som sa mýlil." Dal si ďalšie sústo cestovín do úst.
"Nič sa mi nestalo." Zamrmlala som si popod nos.
"Ak by sa niečo stalo, už by bolo neskoro. Prečo chceš, aby som rozprával, keď aj tak nepočúvaš čo hovorím? Alebo odpovieš na moje otázky?"
"Nič si sa ma nespýtal." Naozaj Maya? Ako si si myslela, že sa táto konverzácia teraz vyvinie?
"Kde si celý deň bola?" Položil príbor na stôl a konečne sa na mňa pozrel. "To je otázka." Neodpovedala som mu, iba som sa naňho potichu pozerala. "To som si myslel." Odfrkol si.
Nebudem sa s ním rozprávať o Christianovi. Bolelo by to a viem, že by sa na mňa začal Acker pozerať inak. S ľútosťou v jeho očiach, ktorá by mi liezla na nervy každú sekundu môjho života.
Stačí mi, že sa tak na mňa pozerá Julie v tomto období. Nepotrebujem, aby robil to isté.
"Čakáš, že to proste prijímem a posunieme sa ďalej? Čo ak by sa ti niečo stalo? Vieš kto by bol na vine?" On. "Theo by mi to nezabudol. Nikdy by mi to neodpustil."
Cítim sa zle.
Prečo sa cítim zle?
Možno preto, lebo si zlý človek.
Oh ďakujem, moje povedomie. Vážim si toho.
"Som rád, že si v poriadku, ale to nemení nič na tom, že sa niečo mohlo stať."
Nemala som na to žiadnu odpoveď. Žiadnu, ktorá by ho upokojila.
Mohla by som mu povedať celý príbeh, možno by to pochopil, možno nie. Ale v procese toho by som zničila samú seba. Nie ďakujem.
"Aspoň by si mohla povedať, čo bolo také dôležité, že si odišla. Ale to sa nestane, že? Pretože si príliš tvrdá na to, aby si rozprávala o veciach, na ktorých záleží."
Dobre, mám pocit, že na mňa začína útočiť. Nepáči sa mi to.
"Keď sme boli mladí, vždy si bola tá zodpovednejšia, aj na tvoj vek. Dodržiavala všetky pravidlá a splnila všetky príkazy. Ale teraz je to tak, že ak ti niekto povie, aby si niečo nerobila, spravíš to naschvál. Dáva ti to nejaký typ potešenia? Užívaš si, že ideš proti všetkým a ukazuješ im, že ty máš pravdu? Pretože ja to naozaj nechápem, Maya. Naozaj nie." Zakýval hlavou, jeho tvár plná sklamania.
