𝟎𝟗. ADRENALINE

19 4 0
                                    






𝐂𝐇𝐀𝐏𝐓𝐄𝐑 𝐍𝐈𝐍𝐄

𝐂𝐇𝐀𝐏𝐓𝐄𝐑 𝐍𝐈𝐍𝐄

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

✩。:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:。✩


﹙ ᴀᴅʀᴇɴᴀʟɪ́ɴ ﹚




𝑷𝑹𝑬𝑫 𝑷𝑨́𝑹 𝑯𝑶𝑫𝑰𝑵𝑨𝑴𝑰


Vždy si to užíval.


     Hoci si to nikdy nechcel priznať, skrývajúc sa za honosný cieľ. Aj teraz to cítil. Stál na rohu ulice, ešte nebol ani len na mieste, no už mu krvou prúdil adrenalín. Srdce mu búchalo, aj keď navonok pôsobil úplne pokojne. Ak by sa však pozrel do zrkadla, zreničky by mal rozšírené vzrušením. Už to bolo dlho, čo si naposledy nechal pomedzi prsty stekať niečiu krv. Krv, ktorú by prelial on sám.

     Pravda, odohral sa síce ten menší incident s vodičom a autom, no to nič nebolo. V podstate si ani len nemohol byť istý, či za to, že zomrel naozaj mohol on. Nevidel mu do očí. Nesledoval, ako mu z nich vyhasína život. Nemohol v tom ruchu počuť jeho posledný výdych. Nerátalo sa to. To, že sa ten idiot tresol hlavou o palubovku bola jeho chyba, teraz bol rad na vrahovi, ktorý sa príliš dlho držal skrátka. Ach, toto si vychutná.

     Ani sa nenazdal, kedy došiel na správnu adresu. Jediné, čo mu zostávalo už bolo len nájsť si správne miesto, kde by mohol počkať na jeho novú obeť. Tá naivka, čo mu pomáhala, mu nevedela povedať kedy presne by mal človek, na ktorého čakal vyjsť von, takže musel učupený dúfať, že sa tam nebude po tme krčiť celú noc.

     Muž vraj nikdy nechodil domov o rovnakom čase. Niekedy išiel o siedmej, inokedy o hodinu neskôr, niekedy zasa o dve. Väčšinou však zostával v práci dlhšie, než ho tam bolo treba. Jediné, čím si mohli byť istí bolo, že vždy, každý jeden večer, prechádzal cez tú istú tmavú uličku. Bola už celkom blízko bydliska chlapíka a keďže si nemohol dovoliť byt v lepšej štvrti, túto časť mesta len zriedkavo lemovali kamery. Bola to taká zapadnutejšia periféria centra. Taká, ktorá nikoho nezaujímala a nemala ako vyžiť z turizmu, na ktorom sa živilo celé mesto, hlavne jeho gro.

     A tak tam teda čupel. V nohách už začínal mať kŕče, chrbát priam kričal o to, aby ho trochu natiahol a nehrbil sa. No ani sa nepohol. Celé hodiny zostal v tej istej polohe, zízajúc nemo pred seba na zvyšky niečieho obedu pri protiľahlej stene. Tá bolesť, čo mu pulzovala dolámaným telom po istom bode ustupovala, prestával ju vnímať. Nebola to však jediná vec, ktorú sa dokázal naučiť kontrolovať, ba až necítiť. Absencia vlastného súcitu ho však nezaujímala, hoci vedel ako veľmi zlé, možno až zvrátené je to, čo sa chystal urobiť. On sa ale tešil. V mysli si snáď už miliónkrát prehrával, ako bude postupovať, čím začne a skončí, no naživo to vždy bolo iné. Aj ľudská predstavivosť má svoje hranice a občas sa jej nepodarí vykresliť obrazce takej brutality dostatočne presne. Musel to najprv zažiť, okúsiť na svojej koži.

𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋Where stories live. Discover now