Fragrance of Feelings

Chapter 33

Mala som chuť prepadnúť sa pod zem. Ruky sa mi začali mimovoľne potiť a lýtka mi premkli slabé kŕče. Naše pohľady sa okamžite stretli vo vzájomnej podráždenosti, a keď Harry Bennet odvrátil zrak a začal sa tváriť, akoby som tu vôbec nebola, celé telo mi stuhlo.

Naďalej som naňho civela dúfajúc, že ho to prijme k nejakej reakcii, či aspoň ospravedlňujúcemu pohľadu, no nestalo sa tak. Miesto mňa hľadel na brunetu v slabomodrých šatách, ktorej zrejme unikla ponurá atmosféra dnešného večera a horlivo sa s ňou o niečom dohadoval. Vlastne by ma vôbec neprekvapilo, keby si ma už ani nepamätal.

V žilách mi koloval hnev. V okamihu som vyhľadala Matthewov pohľad v snahe naznačiť mu, že to, že Benneta pri pohľade na účastníkov tohto stola ani len úskokom nespomenul, bude mať preňho ešte fatálne následky, no ten len nechápavo zdvihol obočie a ďalej sa venoval svojmu suchárskemu pohľadu do prázdna.

"Máš nádherné šaty," prenikol ku mne výrazný ženský hlas.

Otočila som hlavu smerom jeho pôvodu a pohľad sa mi stretol s prekrásnou ženou okolo päťdesiatky. "Ďakujem," dostala som zo seba.

Na perách sa jej pohrával úsmev, vrásky na jej tvári takmer nebolo vidieť a pramene blond vlasov jej padali na rozprávkovú róbu.

"Laura, dovoľ, aby som ti predstavil Charlotte Michiganovú - uznávanú riaditeľku kardiocentra v Chicagu," ozval sa od vedľa mňa Ericov hlas, ukazujúc na ňu dlaňou ruky. "Je mi ľúto, že Nathalie nemohla doraziť, Charlotte."

"To je v poriadku, Eric. Nathalie to fotenie pre Vogue včera veľmi vyčerpalo. Z New Yorku sa dostala až dnes poobede."

Čo to -

"Prepáčte, že meškám, mal som menšie problémy s dopravou," ozval sa ako na zavolanie smerom od schodiska intenzívne prenikavý hlas, ktorý som poznala až pridobre na to, aby som ho dokázala ignorovať.

Pootočila som hlavou a oči mi spočinuli na Flynnovi v obyčajnom čiernom obleku, z ktorého však jeho nadpozemský vzhľad urobil dielo hodné vystavenia. Naozaj neviem, či som si to celé iba nahovárala, no prisahala by som, že akonáhle sa dovalil k stolu, veškerá energia v okruhu desiatich metrov sa lusknutím prstov zmenila. Všetkým sa do tvárí vytesali užasnuté úsmevy, každého ústa okamžite prestali rozprávať a aj vzduch sa javil čistejší, akoby polovica prítomných v sekunde prestala dýchať.

"Tak tu ho máme," zatiahol Eric Chellnet tak vyjavene, akoby pred ním stál samotný Leonardo da Vinci a zdvihol sa zo stoličky, pričom na Flynna veľavravne ukázal. "Predstavte sa, mladý muž," trápne zavtipkoval.

"Panebože, Eric, čudujem sa, že si pred jeho príchodom to schodisko nepozlátil," ozval sa priestorom hrubý dunivý hlas Harryho Benneta, z ktorého sa mi takmer roztriasli kolená.

Vyhľadala som Flynnovu reakciu na túto pomerne dôležitú skutočnosť, že Harry Bennet s nami sedí pri jednom stole, no v jeho oceľovej maske herectva sa nedal badať ani jediný kúsok autentickej emócie. Miesto toho sa zakolísal na pätách a počkal, kým sa problém vyrieši zaňho.

Eric sa nenechal odradiť a s úsmevom mávol rukou. "Ale prosím ťa, Harry, nebuď zas taký kyslý," opätoval mu. Očividne sa ho nebál. Na rozdiel od zvyšku osadenstva. "Nechaj ho predstaviť sa tak, ako všetkých ostatných."

Svoje oči som teda presunula späť na stredobod záujmu, keď sa odrazu Flynn usmial tak dychberúco, až som sa takmer zrútila na zem. "Dobrý večer, som Flynn Wolner."

Tá veta mi zarezonovala každým nervom v tele. Musel to byť unikátny pocit moci vysloviť svoje vlastné meno s poznaním, že každý v tejto miestnosti, že takmer každý na svete, ho už pozná.