Chapter 21

81 15 26
                                    

Žalúdok som mala ako na vode. Dušu mi neustále zvieral klamlivý pocit mučenlivých dvoch promile alkoholu kolujúceho v mojich žilách, hoci v realite som vypila len dva obyčajné poháre šampanského. Neistým prešľapovaním z nohy na nohu som sa vliekla za nanajvýš spokojným Flynnom, ktorý sa ľahkovážne niesol necelý krok predo mnou a veselo si popiskoval melódiu akejsi piesne.

Od uzavretia našej zvrátenej dohody ubehla asi pol hodina, ktorú som strávila ustavičným stresovaním sa nad dôsledkami, ktoré môže akákoľvek čo i len trochu nevydarená situácia priniesť. Okrem toho, s Flynnom bolo výnimočne náročné o niečom seriózne diskutovať. Zo stavu nirvány ho totiž nedokázala vytrhnúť absolútne žiadna pripomienka. Preto sa, po desiatich minútach môjho stresujúceho monológu, keď už ho moje rapotanie o rizikách nášho zámeru začalo skutočne unavovať, rozhodol, že je najvyšší čas, aby sme sa vrátili do hlavnej sály a spustili našu akciu naplno.

"Nie som si istá, ako bude reagovať Matthew," šepla som nesmelo, kým sme sa zakrádali prázdnotou zívajúcimi chodbami Tristanovej vily. "Určite mu to neunikne."

"Tomu?" Zdvihol Flynn obočie, no nepozrel na mňa. "Ten nedovidí ďalej, než po výstrih Mandy Clarksonovej."

Otočila som naňho hlavu. "Kto je Mandy Clarksonová?" spýtala som sa zmätene.

Flynn mávol rukou. "To je fuk," odvetil a pohotovo sa obzrel pre prípad, že by šiel niekto neželane za nami. "Ide o princíp."

Naprázdno som prehltla snažiac sa ignorovať nemiestne priamočiaru poznámku o Matthewovi, ktorá vyšla z Flynnovych úst. Rozumela som tomu, že ho naštval, no nepovažovala som to za dostatočný dôvod na to, aby sa staral do jeho vzťahov so ženami.

"Okrem toho, bude pre všetkých lepšie, ak nás spolu uvidí už dnes," pokračoval stabilne pokojným tónom, keď moja odpoveď neprichádzala. "Aspoň od neho budeš mať pokoj."

To už som nezaháľala, zaraz som zvraštila obočie a venovala mu pohľad nabitý veľmi negatívnou predtuchou. "Čo tým myslíš?"

Flynn si upravil okraj rukávu na košeli, ktorej gombíky boli tentokrát usilovne pozapínané, a venoval mi zdanlivo sklamaný pohľad. "Nemusíš sa snažiť, Laura. Takých, ako on, som stretol už mnoho. A ver mi, mám pomerne presný odhad."

Nemo som uhla jeho kakaovým očiam a zahnala roj nepríjemných spomienok na Matthewovo septembrové správanie do úzadia. Nebola som si istá, či som ja tá, čo je tak nesmierne prehliadnuteľná, alebo má Matthew jednoducho napísané na čele, že je chrapúň.

Akurát sme zabáčali na poslednú dlhočiznú chodbu pred schodmi vedúcimi k hurhaju, z ktorého som pred nemalou chvíľou hrdo unikla. Okraj šiat som si nervózne žmolila v spotených prstoch. Najradšej by som sa v tej sekunde zobrala a hnala sa kade-ľahšie, no okolnosti mi to neumožňovali. Netúžila som sa ocitnúť zoči-voči všetkým tým zvedavým pohľadom sledujúcim, v akom rozpoložení sa nachádzam po verbálnom útoku Harryho Benneta.

"Mám sa tváriť, že som plakala?" nadhodila som zainteresovane akurát v momente, keď sme míňali Noahovu repliku obrazu slnečníc od Vincenta van Gogha, zavesenú na stene.

Flynn na mňa strhol pohľad, zastavil sa uprostred chodby a ruky si prekrížil na hrudi. "Prečo by si to robila?" spýtal sa pobúrene.

"Neviem," zavrčala som vykoľajená jeho reakciou a z donútenia som tiež zastala. "Tak nejak by som očakávala práve tuto od pána Veľkomožného, že mi poradí, čo mám robiť."

Tá akútnosť v mojom hlase, ktorú som mu s maximálnou precíznosťou chrstla do tváre, z neho napokon dostala niečo, čo sa až priveľmi nápadne podobalo na smiech. "Pána Veľkomožného?"

Fragrance of FeelingsWhere stories live. Discover now