Fragrance of Feelings

Chapter 20

Dupotala som po prázdnych chodbách druhého poschodia Tristanovej vily v snahe dostať sa čo najďalej od centra diania. Slabé tóny hudby, šíriace sa z hlavnej sály, mi ešte vždy doliehali do uší a do očí sa mi neodbytne tisli slzy frustrácie. Bola som unavená, ponížená a v neposlednom rade i sklamaná.

Tak ja sa mám na seba pozrieť? Naozaj mi to povedal sedemdesiatročný chlap v otrasnom bielom fraku so zlatými doplnkami?

Zahla som za najbližší roh a ocitla sa pred enormne veľkým stolom, na ktorom spočívalo prinajmenšom sto pohárov so šampanským. Neváhala som, jeden som okamžite chytila do ruky a odpila si z neho, keď mi do zorného poľa vpadli veľké drevené dvere priamo predo mnou. Od zvyšku interiéru boli viditeľne staršie, menej udržiavané a stáli tu načisto nepovšimnuté. Rozhliadla som sa po krídlach chodby, no nikde nebolo ani živej duše. Možno sa nič nestane, ak len nakuknem... S malou dušičkou som siahla po ich vekom obrúsenej kľučke a srdce mi zaplesalo pri zistení, že sú odomknuté.

Opatrne som sa prešmykla do tmy miestnosti a pokúsila som sa nahmatať vypínač, no neúspešne. Jediným zdrojom svetla sa tak stalo stredne veľké okno, z ktorého dnu prekukoval mesiac vo fáze splnu. Neveriacky som pokrútila hlavou. Aké poetické.

Skormútene som si vydýchla, drahé šampanské, ktoré mi stále hovelo v ruke, som do seba šupla na jeden hlt a pohár som položila na neďaleký stôl. Netušila som, kde sa nachádzam, no v tej chvíli mi to viac jedno ani nemohlo byť. Podstatné bolo, že som konečne našla zátišie pokoja čo najďalej od dychtivej spoločnosti, od neúnosných mravov a od ligotavej smotánky.

V absolútnej tme som sa vyhupla na drevený stôl a lodičky na vysokom opätku, z ktorých ma boleli už celé nohy, som okamžite skopla na zem. Nemala som ani len poňatia, ako sa odtiaľto dostanem bez telefónu, dokladov, či peňazí a po prvýkrát mi skutočne došlo, aká naivná som bola, keď som súhlasila s Matthewovým šialeným plánom. Nemala som šancu zapadnúť sem. Bola som ako vytrhnutá z kontextu. Úplne mimo diania.

"Pozrime sa, pár minút v spoločnosti Harryho Benneta a už piješ," ozval sa spoza mňa vysoký zvučný hlas, ktorý ma od samého preľaknutia v okamihu donútil vyskočiť na rovné nohy.

Postava, ktorej hlas patril, sa zachechtala a zažala maličkú lampu spočívajúcu na stole, čím môj prestrašený pohľad spočinul na Flynnovi a jeho typickom samoľúbom úškrne. Bielu košeľu mal rozopnutú prakticky do polovice trupu, strapaté kučery mu lietali na všetky svetové strany a spokojne sa rozvaľoval na stoličke, ktorá hovela za stolom, kde som ešte pár sekúnd dozadu nič netušiac sedela. Keby mi v tej chvíli srdce nebilo ako o preteky, určite by som na ňom pohľadom zotrvala o čosi dlhšie. Na to však teraz rozhodne nebol čas.

"Zbláznil si sa?" vyhŕkla som. "Zľakla som sa ako ešte nikdy!"

"Ale, ale," pokrútil Flynn hlavou, nohy si vyložil na stôl a naďalej sa na mne zabával, "to znamená, že máš nečisté svedomie, počula si o tom niekedy?

Dych sa mi pomaly upokojoval, no reakcia na jeho stupídne reči neprichádzala. Obočie som zvlnila do nechápavej grimasy a naďalej som naňho vyjavene civela.

Flynn po mne prebehol pohľadom a jeho úškrn sa ešte väčšmi prehĺbil. Teraz na jeho lícach svietili dve hravé jamky. "Tak povedz, čo si sem prišla hľadať, Rose? Hádam len nemáš samovražedné myšlienky, pretože sa mi práve nezdá, že by sa Jack hrnul zachrániť ťa."

"Skoro som z teba dostala infarkt!" Znovu som sa pokúsila z neho vydolovať ospravedlnenie. To týchto ľudí naozaj nikdy nikto neučil, ako sa správať v bežných ľudských interakciách?

"Fíha, tak to som ten Halloween zvládol fakt dobre," skonštatoval.

"A čo vôbec si?" nepríčetne som po ňom vyštekla. "Kretén v obleku?"